Som typ človeka, ktorý miluje pohyb a (ne)náročnu turistiku. Auto je skvelý pomocník, avšak ak sa dá do cieľa prepraviť iným spôsobom, rada to využijem.
Dnes (9. 8.) sme vzali decká z tábora na Štrbské pleso. Viacerí rodičia nestíhajú, pracujú a verte mi, že mnohé deti spod Tatier do slovenských veľhôr nechodia.
Išli sme tatranskou električkou - chcela som, aby deti mali zážitok. Veď tie menšie, ale aj tie staršie, ešte takýmto spôsobom necestovali. Jasné, pokojne sme si mohli objednať autobus pre 20 detí, ale veď, chcela som ten zážitok...a možno im aj ukázať, že nie všetko je o štyroch kolesách.
A veruže to bol silný zážitok. Nielen pre decká, ale aj pre ostatných cestujúcich. Verte mi, že takúto "tlačenku" ste ešte v živote nezažili. V smere Poprad - Štrbské pleso vypravili na trať električku s jednou súpravou (myslím, že tak sa to volá, prípadne si predstavte jeden vozeň IC vlaku). V opačnom smere to boli už dve súpravy.
V oboch prípadoch boli električky totálne plné. Hovorovo povedané - hlava na hlave, telo na telo, nervozita na nervozite. Ak by chcel človek odpadnúť, tak nemá ani na to priestor. Keďže mierne pršalo, turisti sa chceli dostať čím skôr či už domov, alebo na hotelovú izbu. Nezáležalo im na tom, či sa ešte zmestia alebo nie do "našej partie". Tak neraz bol v skupinke nastupujúcich "boss", ktorý uznal, že to ešte dáme a riadne nás všetkých potlačil. Auuu.
Pri otvorení dverí mnohí iba bezradne pozerali na výrazy našich tvárí, z ktorých sa dalo vyčítať: Tu už nie je miesto - ani na pohyb viečkom! Prepáčte, o hodinu vám ide ďalšia. Ale či sa do nej zmestíte, to vám zaručiť nevieme.
TEŽ dnešný deň absolútne nezvládli. Neviem, ako je to po iné dni, ale spolucestujúci sa sťažovali, že tie posledné je to rovnaký "nátresk". V Tatrách opravujú cesty, predpokladám , že mnohí si povedali, že radšej pôjdu električkou, ako čakať XY-krát na červenej na semafore. Parkovné v Tatrách tiež nie je najlacnejšie.
Presviedčajú nás, aby sme využívali hromadnú dopravu. A v Tatrách už dvojnásobne. A takto to dopadne.
Ja som svoj cieľ v podstate splnila a naši táborníci na cestu tatranskou električkou do konca života nezabudnú. Mnohé menšie deti povedali, že električkou už do Tatier nikdy nepôjdu. A verte mi, že nie sú rozmaznané. A ja budem predsa len premýšľať nad tým autom a autobusom.
