Od kedy som sa začal zúčastňovať prednášok o totalitných ideológiách začal som si klásť otázku, či nie je možný návrat totalitných hnutí v súčasnosti. Postupne som sa presúval od názoru, že to nie je možné cez názor, že to až tak nemožné nie je až po názor, že je to celkom možné.
Aby sme sa však nedostali do omylu poďme si najprv ujasniť pojmy. Slovo totalitarizmus podľa talianskeho politológa Giovanniho Sartoriho znamená všeprenikajúce politické ovládnutie všetkého, vrátane mimopolitického života. Podobe ho vykreslil aj Francois Furet, ktorý zdôrazňuje, že pri totalitarizme nejde už len o absolútnu moc despotu nepodriaďujúceho sa zákonom, ale o štát, ktorý kontroluje všetkých jednotlivcov. Nemýľme si teda pojem totalitarizmus s pojmom autoritatívny, despotický či tyranský. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pojem totalitárny je ideálom na jednom konci priamky, kde na druhom konci sa nachádza demokracia. Uvedomme si, že pojmy totalitárny a demokratický sú nedosiahnuteľné ideály a jednotlivé politické režimy sa k nim môžu len priblížiť, no nie úplne dosiahnuť realizovanie týchto ideálov v praxi.
Pre presnejšie vykreslenie pojmu totalita by bolo dobré uviesť jej hlavné znaky. Carl Joachim Friedrich spoločne s Zbigniewom Brzezińskim nám ponúkajú tieto: (1) monopolná oficiálna ideológia s nárokom na neomylnosť prenikajúca do všetkých oblastí spoločenského života; (2) vládnuca politická strana; (3) absolútny monopol vládcu respektíve armády na kontrolu armády; (4) monopol na hromadné informačné prostriedky, ktoré sú nástrojom propagandy, ideologickej manipulácie a sociálnej demagógie; (5) rozsiahly systém fyzickej a psychickej kontroly a sledovania občanov, masívne používanie donucovacích a zastrašovacích prostriedkov; (6) štátna kontrola nad celým hospodárskym životom
Ak sa na hore uvedené body pozrieme a porovnáme ich so súčasným stavom, ktorý vo svete panuje zistíme, že jediný štát, ktorý spĺňa všetky podmienky je Severná Kórea. V ostatných prípadoch môžeme hovoriť len o autoritatívnych režimoch, alebo iných, miernejších podobách totality.
Je však možné, aby Severná Kórea neostala osamotená? Ja si myslím, že to je možné. Na základe čoho som na to prišiel? Pozrime čo viedlo Weimarskú republiku k tomu, aby sa premenila ne totalitnú nacistickú tretiu Nemeckú ríšu. Pravdepodobne nie je možné určiť jeden faktor, ktorý by to jednoznačne spôsobil a preto sa historici a politológovia zhodujú na tom, že to bolo zapríčinené multikauzalitou. Teda zmesou viacerých faktorov. Konkrétne sú to príčiny ekonomické (hospodárska kríza), inštitucionálne (štrukturálne chyby politického systému), sociologické (vzostup nacistickej strany umožnila labilita tretieho stavu), ideologické (náchylnosť Nemcov k autoritárskym tradíciám), masovo psychologické (účinky nacistickej propagandy) či personálne vysvetlenie (intrigy prezidentovho okolia, či primárna úloha Hitlera). Taktiež by sme tu mohli prirátať aj poníženie Nemecka po 1. svetovej vojne a s tým súvisiace reparácie, občiansku (demokratickú) nevyspelosť, strach z boľševickej revolúcie, slabosť politických strán, či znechutenie ľudí z vtedajšej politiky.
Ak sa zahľadíme na dôvody, ktoré umožnili nastolenie totalitnej vlády v Nemecku a situáciou v Severoafrických krajinách a na Arabskom polostrove, kde sa rozpútali mohutné politické zmeny zistíme, že ich situácia nie je až tak odlišná. O ekonomických ťažkostiach ľudí, ktorí žijú v týchto krajinách pravdepodobne ani netreba polemizovať (jedinou výnimkou je snáď Líbya). Taktiež inštitucionálne a zákonne chyby jednotlivých systémov sú tak výrazné, že tu by sa asi patrilo napísať, že dobre nastavenie inštitúcií a zákonov je skutočne raritou. Zo sociologického hľadiska bola spúšťačom nástupu nacistov slabosť tretieho stavu. V mnohých z týchto krajín tretí stav úplne absentuje, respektíve je tvorený len štátnou byrokraciou. Z ideologického hľadiska boli Nemci náchylný k autoritatívnym režimom, k potrebe silného vodcu. O niečom podobnom môžeme hovoriť pravdepodobne aj u obyvateľov týchto krajín. V mnohých ešte doposiaľ vládne monarcha, alebo donedávna vládol. Kde to nebol monarcha, tak to bol autoritatívny vládca a teda sa nemôžeme čudovať, že ľudia v týchto krajinách sú náchylní k autoritárstvu, keďže si veľmi nevedia predstaviť fungovanie niečoho iného v praxi. Čo sa týka masovo psychologického faktoru, teda propagandy myslím si, že tá sa už týmito krajinami šíri. Predstavuje ju islamská fundamentálna ideológia hraničiaca až so šovinizmom, no nie vo podaní národa, ale náboženstva, čiže náboženským šovinizmom. Samozrejme nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca a ja sám nie som zástanca toho, že islam je násilné náboženstvo, ale fakty hovoria, že mnoho ľudí v týchto krajinách síce nepodporuje násilný islam, no zároveň ho neodmieta a neviem o tom, aby niekto voči nemu z moslimov, ktorí obývajú tieto krajiny bojoval. Personálny faktor zatiaľ v týchto krajinách nebadať, no výrazná osobnosť s vodcovským potenciálom sa môže objaviť kedykoľvek a myslím si, že v hnutiach ako je Al-káida ich je dosť a mnohí čakajú len na svoju príležitosť. Nemci sa cítili ponížený po 1. svetovej vojne. Ako sa asi cítia obyvatelia krajín, ktorí denne vidia tisíce turistov, ktorí si môžu dovoliť to, o čom sa im ani nesnívalo? Asi podobne. Občianska vyspelosť respektíve nevyspelosť súvisí aj so sociologickým faktorom, ktorý som už opísal vyššie a mám pocit, že opätovne sa o ňom zmieňovať by nebolo zbytočné. Posledným faktorom, ktorému sa budem venovať je strach. Zatiaľ čo u Nemcov mohol panovať strach z boľševickej revolúcie tu môže panovať strach zo západného štýlu života, ktorý je síce obyvateľom týchto krajín blízky po finančnej stránke, no už menej im vonia jeho vysoká miera individualizmu a podobných vecí na ktoré oni nie sú zvyknutí a považujú ich za zlé.
Vyššie som sa snažil ukázať, že podľa môjho názoru je značná podobnosť medzi situáciou, aká panovala v Nemecku v medzivojnovom období a súčasnou situáciou krajín Severnej Afriky a Arabského polostrova. Samozrejme táto podobnosť nemusí nutne viesť k nastoleniu totality (a ja dúfam, že ani nepovedie), zároveň to však nie je ani úplne vylúčiteľné. Obzvlášť ak sa zamyslíme nad tým, aký vplyv náboženstva, konkrétne islamu môžeme badať v tejto časti sveta.
Islam je podľa môjho názoru v týchto krajinách na takej vývojovej úrovni ako bolo kresťanstvo v stredoveku, kedy sa neslávne zviditeľnilo križiackymi výpravami, či inkvizíciou a upaľovaním. O tom, že na takejto úrovni je momentálne islam v týchto krajinách svedči fakt, akým sa moslimovia správajú k vyznávačom iných náboženstiev (pre priblíženie čítaj http://postoy.sk/koptska_cirkev_vydana_na_milost_a_nemilost_salafitom, http://postoy.sk/saudska_arabia_krajina_kde_je_aj_omsa_zakazana). Taktiež pre stredovekú cirkev bolo normálne spájať sa s autoritatívnymi vládcami a používať ich na uskutočnenie svojich plánov. Podobný trend môžeme badať u moslimských autorít tejto časti sveta v súčasnosti. V moderných dejinách je však cirkev vnímaná ako zástanca demokracie. Svedčí o tom najmä príklad Slovenska, či Poľska, kde tvorili kresťania dovolím si povedať najvýznamnejšiu časť disentu počas socialistického útlaku. Cirkev (katolícku, evanjelickú a pod. a nie pochybné kvázi cirkvi, ktoré by sme skôr mohli nazvať sektami a bohužiaľ tu taktiež nemôžeme zarátať ani pravoslávnu cirkev)teda môžeme považovať za zástancov demokracie vo svete. V krajinách, kde však momentálne panuje občianske napätie sú kresťania a teda aj cirkev veľmi silno prenasledovaní a mučení. Naproti tomu moderný islam si zachoval praktiky stredovekého kresťanstva, no používa moderné komunikačné technológie na ich spropagovanie a preto je nebezpečnejší v omnoho väčšej miere. I tieto fakty teda zvyšujú riziko nastolenia totalít v arabských a severoafrických krajinách.
Moslimský svet je výrazne odlišný od toho nášho. Preto sa neopovažujem tvrdiť, že demokracia v takej forme, ako je chápaná na západe je najideálnejším riešením pre moslimské krajiny. Zároveň si nedovoľujem ani vysloviť názor aké politické zriadenie je vhodné pre tieto krajiny. Čo však prehlásiť môžem je fakt, že tieto krajiny sú v súčasnosti najviac zo všetkých krajín na svete náchylné na nastolenie totalitných režimov. Dúfam síce, že to tak nebude a, že vývoj nadobudne progresívny charakter k lepšiemu a nebude v ňom prevládať princíp zvratnosti ako tomu bolo v slovenskom politickom myslení za čias Ľudovíta Štúra, či starej školy, ale o tom snáď inokedy.
PS: Všetky teoretické podklady som našiel v knihe Fašizmus, národný socializmus a komunizmus. K ideovým zdrojom, praxi a možným rizikám návratu totalitarizmu od prof. Milana Katuninca. Dúfam, že takto to stačí a nikto ma nebude obviňovať z plagiátorstva.
