Slovami klasika politika je umením kompromisov. Takáto definícia síce môže znieť príliš jednoducho, ale v skutočnosti vyjadruje značnú pravdu. Kompromis ľudí spája a umožňuje nájsť niečo spoločné aj medzi ľuďmi, ktorí majú na prvý pohľad rozdielne názory. Kompromisy teda produkujú spoluprácu.
Ak sa spolupráca objavuje medzi politikmi produkuje vládu, ktorá dokáže pre svojich občanov vykonať veľa dobrého.
Pri pohľade na politickú situáciu vo vyspelých demokratických štátoch zistíme, že ich politický systém funguje vďaka tomu, že politici a strany vedia a chcú robiť kompromisy. Pochopili totiž, že ak bude každý v spoločnosti nazerať len na svoje názory v skutočnosti nič nepresadí. Bez snahy o spoluprácu by v USA neboli dve veľké strany, ktoré tamojšiemu politickému systému zabezpečujú stabilitu, ale existovalo by tam množstvo strán, ktoré by sa medzi sebou hádali a navzájom sa obviňovali podobne, ako u nás.
Ak by však niekto namietal a tvrdil, že politický systém USA sa s našim nedá porovnávať, môžem poskytnúť aj iný, možno prekvapivý príklad, ktorý je však pre Slovensko plne adaptabilný. Róbert Fico a jeho strana SMER zaznamenala v posledných voľbách značný úspech. Prečo? Lebo Fico pochopil, že politika je o kompromisoch a tak dokázal spojiť skoro všetkých ľavicovo zmýšľajúcich politikov na Slovensku, čím si zabezpečil širokú podporu. Presne toto však nepochopili pravicoví politici a hlúpo svoju kampaň častokrát stavajú práve na očierňovaní svojich potencionálnych spojencov, čím znemožňujú možnosť kompromisu a teda aj spolupráce.
Vráťme sa ale k Lipšicovmu odchodu. Ak sa pozrieme na vyššie spomínanú potrebu kompromisov a teda spájania zistíme v čom spočívala chyba oboch strán konfliktu. Kresťanskodemokratické hnutie nie je stranou, ktorá poskytuje politikom vo svojich radoch možnosť na sebarealizáciu, čo nepotvrdzuje len odchod Lipšic a a Žitňanskej, ale aj predchádzajúci odchod Palka, Mikloška a spol. Ak KDH nie je schopné správať sa takto voči politikom vo vlastnej strane, ktorí zdieľajú jej hodnoty, ako sa chce dohodnúť so stranami a politikmi, ktorí sú od nich odlišní ešte výraznejšie? Veď predsa bez nich nie je schopné presadiť svoj volebný program, nech by bol akokoľvek dobrý.
Podobne však vyznieva aj konanie Daniela Lipšica. Ten svojím konaním veľmi nepomohol ani KDH ani politickej situácií na Slovenku ako takej, keďže zapríčinil ďalšie štiepenie a ukázal, že ani on nie je politikom schopným spájať. Navyše Lipšic týmto krokom vyvrátil vlastné slová o tom, že chce KDH meniť z vnútra a učinil tak zo seba menej dôveryhodného politika, ktorého slová netreba brať zas až tak vážne.
Suma sumárum. Odchod Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej poškodil strane KDH. Rovnako poškodil aj Lipšicovi a Žitňanskej. Čo je však hlavné poškodil aj politický systém na Slovensku, čím pre občanov tohto štátu znova oddialil možnosť života v slušnom a fungujúcom štáte. Takto sa všetci zainteresovaní previnili voči hlavnému princípu kvôli ktorému by do politiky mali vstúpiť, teda kvôli dobru ľudí.
PS: Po prečítaní tohto článku budú možno ľudia, ktorým záleží na tom, aby Slovensko skutočne napredovalo znechutení. Netreba však vešať hlavu. Treba systematicky pracovať na vzdelávaní mládeže a nezabúdať pri tom, že politika má byť orientovaná predovšetkým na tých ktorým sa vládne a nie na tých, ktorí vládnu. Koniec koncov neschopnosť elít v skutočnosti ukazuje len neschopnosť spoločnosti vychovať zodpovedných, múdrych a spravodlivých lídrov.
Foto: www.aktualne.sk
