Bývam v Snine. Najvýchodnejšom meste na Slovensku. Väčšina ľudí cestuje na západ, čiže do Humenného. Cesta je dlhá zhruba 20 km. Sú na nej 2 železničné priecestia. Jedno má závory, druhé len svetelnú sygnalizáciu (aj tým si niesom istý). To, ktoré nemá závory je miestom smrti. Miestom, kde z jednej strany len ťažko vidno prichádzajúci vlak. Je to miesto mnohých tragédií. Obyčajný ľudia častokrát volajú po tom, aby tam už niekto tie závory dal, ale márne. Ročne tam vyhasne asi jeden ľudský život. Stanú sa tam asi tak 3 nehody do roka, možno i viac.
Keď som bol ôsmak alebo siedmak na základnej škole vyhasol tam život mamy môjho spolužiaka. Perfektného kamaráta, poctivého žiaka, ktorého otec bol už 10 rokov v Amerike. Mam sa o nich starala sama. Taktiež učila na našej škole a bola jednou z najlepších učiteliek, aké sme mali. Jedna z najlepších, aká ma kedy učila a to som chodil na 3 základné a 2 stredné školy. nevšimla si vlak keď prechádzala cez priecestie. Ten zroloval ich auto a ona prehrala svoj boj o život po mesiaci boja v nemocnici.
Druhá moja skúsenosť nieje ani rok stará. Šiel som domov zo školy na vlaku. Blížili sme sa k spomínanému priecestiu. Zarovno s nami išlo nákladné auto. Rušnovodič trúbil asi 20 sekúnd, tak ako stále, keď sa blížime k tomuto miestu. Vodič nákladného auta si to však nevšimol. Vošiel na priecestie a až vtedy si to uvedomil a zastavil. Može ďakovať Bohu, že rušňovodič bol všímavejší a stihol zabrzdiť.
Toto sú moje skúsenosti. Mám len 19 rokov a už mám dve nepríjemné spomienky na toto miesto. Miesto, na ktorom je podľa ŽSR nízka frkventovcia vozidiel a dobrá vyditeľnosť. Neviem, čo znamená nízka frekvencia, ale len ráno v rozpätí od 06:00 do 08:00 tadiaľ prejde dvanásť autobusov a tri vlaky a množstvo osobných a nákladných aut.
