Myslím na ňu...

A neviem prestať. Na jej dotyk, pohľad, smiech...len tie slová nie a nie si vybaviť. Nevadí. Neverbálne spomienky sú tiež spomienkami. Sú silné a vytrvalé. Dajú mi spať, ale ani vtedy neprestanú, všetko nakoniec skončí opäť pri nej. Áno, je to žena....tak ako ja som muž...to naozaj? Zdá sa... no na chlapa by som tak asi nemyslel. Kedy to prestane? Nech robím čokoľvek, nech sa snažím akokoľvek zabudnúť....nejde to. Koľko času ešte treba, aby som zabudol... Byť tak psom, viem že časom zabudnem...a za nič na svete si nespomeniem. Ale takto...stačí krátka chvíľa ničnerobenia a je to tu, zas na ňu myslím, len na to ako strašne mi chýba, ako by som ju rád držal v náručí a už bez pomoci odriekal tie isté slová. Prečo? Lebo to tak naozaj je alebo sa to v danej skoro intímnej chvíli hodí...hrejivý pocit kdesi vo vnútri, to je ten pohon. Mechanizmus spúšťania. Dlane ponorené do jej líc, pred každým nadýchnutím bozk. Sladký úsmev či pohladenia ako odpoveď. Stačí. Spomínam na všetko dobré i zlé, i to dávno zabudnuté a prebolené. Ostáva len hmla. Spoločné chvíle, cez ktoré je prehodený biely záves...nedá sa zvliecť, vždy tam bude. Malé znamenie toho, že sa jedná o spomienku, nič prítomné...to už bolo...a kde dočerta je realita? Tá skazená...dennodenná..neustále sa opakujúca, otravná...a tak to bolo aj s ňou..každý deň bola taká istá...neustále sa opakujúca, aj otravná...tak ako ja...ten istý ksicht každý deň, tie isté poznámky, tá istá dilema... čo s nami? Ako ďalej? Ach ako mi to všetko chýba... Blúdenie medzi otázkami, ktoré by aj tak zmenil iba zásadný životný krok. Necítim sa na to. Ani teraz. A neskôr? Nieto času, ktorým by som to ohraničil. Neskôr môžem čosi urobiť, niečo malé zjesť, niečo napísať, niekomu zavolať ale nie urobiť zásadný životný krok. Každé steblo trávy ktorým prejdem je ako medúza, ktorej popŕhlenie mi prinavráti spomienky, zas ten biely záves...preč s ním...nech sa snažím akokoľvek je to málo... zase som v tom....namočený až po uši...vypúšťajúc posledné bublinky....na konci s dychom...už nevládzem. Zhodiť všetko zo seba či ostať oblečený? Dôstojná samovražda neexistuje. Priberám....na kilách, paplón čochvíľa stačiť nebude. STOP. Jesť a piť sa musí. Stop. Stop telegramom. Stop priberaniu. Kíl, starostí, spomienok, myšlienok na ňu. Aká je zlatá, ako sa pekne usmieva, aká milá vie byť, no tak kurva stop. Nájdi si koníčka. Štrikovanie, krížovky, záhradka...nič? Nie, nič mi to nehovorí, osem smerovky vyšli z módy, štrikovať či pliesť vedeli staré mamy a záhradky? Čoraz menej a menej...vystriedali hypermarkety. Babky znudené starnutím vysedávajúc za oknami útulných bytíkov čakajúc na šantiacu mládež už tiež nevídať. Mladí už nekopú loptou o panelák, nič nikoho neruší, niet koho buzerovať...toľká krivda. Sused v nedeľu ráno nevŕta. Prečo nevŕta, prečo si nemôžem uľaviť a rozčúliť sa? Na súd s ním....nech vŕta. Nové poličky sa zídu. Kde som to? Odbočil som, zabudol som...zas na chvíľu čosi.