Bolo to akoby len včera, keď som si trhala na lúke kvetiny ..keď som sa ponáhlala hrať sa do svojej izby a mame som nastrčila len rýchlu čokoládovú pusinku, keď som si bubnovala na hrncoch Mišku Paštekovú a veselo sa smiala na húpačkách...Odrazu som vyrástla... Náhle...že už som zabudla na to aké bolo všetko prekrásne.... A dnes som veľká...myslím na iné veci... niekedy mám pocit že som príliš zlá... už nie som to dobré veselé dievčatko... chýba mi to... pretože sa zamýšlam len nad starostami... niekedy sa vačšinu času iba trápim... plačem a to dievčatko už vomne dávno nie je... Každý večer pred spaním si hovorím čo bude...keď všetko stratím...keď sa rozídem s ludmi ktorých lúbim...keď odídem zo školy... Keď už budem musieť pracovať a moj život bude o tom istom...Každé ráno do práce...potom domov ..upratať a spať...A ráno odznova... Budem mať vobec dobré manželstvo? Je na tomto živote vobec niečo úžasné?
Mám pocit akoby som niečo strácala... Každé ráno keď sedím v autobuse, na ceste do školy, vidím ako sa míname s autami, s domami, s ľudmi...O tomto je život?? Že stretneme niekoho alebo niečo a potom už nič. Že ideme ďalej. Že prišli do nášho života a potom sú preč? Prečo?????!!!!! Prečo jednoducho nemožeme ostať stáť... Bojím sa ísť dalej.. Bojím sa toho čo bude... Vy nie? Nemáte strach že tí ktorí su vo vašom srdci , že po nich raz ostane len diera? Diera s pálčivou bolesťou? Že tam kde teraz ste už možno nikdy nebudete?
Nechcem stratiť , to čo mám... Nechcem od všetkého odísť... Som strachoput...ja viem...
No ešte nie som pripravená tomuto čeliť.... Moja podstata akou som bola vytvorená nie je taká silná, aby to mohla zvladnuť.. Nie som pripravená sa jedného dňa zobudiť bez ludí ktorých lúbim ..čeliť životným prekážkam a bojovať....
Človek niečo berie ako samozrejmosť a potom to stráca...Nechápem prečo to tak je.... Kiežby by všetko mohlo byť tak ako chceme...Navždy..Aj ke´d sa to nedá ..Chcem o tom aspoň snívať...Nechcem sa s týmto vyrovnať...Nechcem a nedokážem.....
