Presťahoval som sa na východ.
V predchádzajúcich blogoch som písal o východe. Bolo to preto lebo som sa na Východ presťahoval. Netreba sa báť.
Sedím vo vlaku. Čítam aj píšem. Veľmi oceňujem možnosť výberu z tlačovín u národného dopravcu. Národný dopravca – to sú Dankove železnice. Človek si môže vybrať Plus jeden deň alebo nič. Aspoň dajú vodu. Fajn pred pár rokmi ani toľko. Čítam „Krizová ekonomie budoucnost finančnictví v kostce“ od Roubini-ho. Lepšie ako spomenutý denník. Mám rozčítané dve. Doma som nechal knihu I. Radičovej – Krajina hrubých čiar. Okrem knihy aj ženu.
Detstvo na dedine v Lendaku (okres Kežmarok – východ), stredná v dedinskom meste Šaštín-Stráže (Záhorie – pozdravujem primátora), univerzita v meste Bratislava. Tam som od svojich 19. Bolo to celých 13 rokov. Mal som to tam rád. Priatelia, škola, práca. Zvyčajne všetko dokopy.
Nové životné situácie vypýtali zmenu. Založil som si rodinu, aj som sa presťahoval. Na východ. Áno. Fakt. Z Bratislavy. Chcel som byť bližšie pri rodine. Pri budúcich starých rodičoch, pri bratrancoch, sesterniciach. Oni ma nepotrebujú, ale ja potrebujem ich. A možno aj oni mňa.
Chcel som byť častejšie na miestach kde som ako malý behal po krajine ako sa mi zachcelo. Viem, že tam tak bezstarostne už asi behať nebudem. Trocha clivoty. Nostalgie. Ale blízki sú už teraz blízko. A tak je to skvelé. O to ide. O ľudí. Tu na východe mám ten pocit intenzívnejší. Že ľudia sú mi bližší. Nielen geograficky. Ale tak ľudsky. Možno je to len pocit. Ale je príjemný.
Dnes som mal možnosť pol dňa sedieť vo vlaku. Skoro ráno som išiel do Bratislavy, teraz v noci som sa vrátil. Na východ - domov. Počas cesty epický výhľad na krajinu. Možnosť premýšľať o živote. O hodnotách. O tom aké je skvelé mať možnosť slobodne sa rozhodnúť. Mám rád Slovensko. Mám rád východ. Už som doma. So ženou a s knihami.
PS: vo vlaku nakoniec bol k dispozícii aj týždenník Trend. V menšom množstve.
