Bol som zavedený do sektoru E1-E4, kde na mňa už čakalstarší chlapík s okuliarmi a s tetovaním na oboch predlaktiach. Bolsom trochu znechutený, lebo som si prial niekoho mladého s kým budezábava. No čo už, stalo sa. Bol som pod kontrolou Owena. Po pár hodinách spoznávaniaa spoločnej práce som zistil, že sme si dosť podobný a máme veľa tohospoločného. Bol jediný človek v práci, s ktorým som sa moholrozprávať. Nie len preto, že sme mali o čom a že ma zaúčal. Mohla zato aj moja angličtina. Bol vlastne jediný, ktorý mi rozumel a ktorému somrozumel ja. Od prvého dňa mi dával rady a vysvetľoval, všetko doposledných detailov. Ne nadarmo zo mňa urobil jedného z najlepších pracovníkov. (Ne žeby samochvála, no alepo mne mal ďalších, ktorý nevydržali alebo ani neboli schopný vykonávať tútoprácu. A keďže boli so mnou spokojný tak necháme to tak J).
Po tom čo som sa mu zveril s problémom, žes kamošmi nemáme kde bývať (je to trochu zavadzajúce, no neboli sme naulici) nám pomohol hľadať nový domov. Aj keď sme ho našli trochu inou cestou,tak nás vozil do práce. Čo nám značne uľahčilo život a dosť nás to aj zblížilo.Pomáhal mi z angličtinou a zlepšoval mi slovnú zásobu. Vďaka tomu somnemal problém rozprávať sa s kýmkoľvek. Naučil ma ako sa správať k ľudom,k zamestnancom, kedy a koľko pracovať a podobne. To dospelok tomu, že som vo waleskom kolektíve bol obľúbený a nebol sompovažovaný za zahraničného pracovníka, ktorý kradne Welšanom prácu. Teda boloaj x neprajníkov, ktorým to vadilo. No prevažne zo slovanských krajín.Možno to bolo tým, že som mal iných priateľov a namýšľali si, že si kvôlitomu mam nejaké výhody. No vážne neviem.
Mali sme aj obdobie, kedy to medzi nami nejako nevychádzalo.Ale ako medzi skutočnými priateľmi to dlho netrvalo. Bol za mňa a za mojuprácu zodpovedný. Mne sa nechcelo pracovať tak som pobehoval po firme, začo smemohli mať obaja problémy. Vtedy som pochopil ako som nemyslel na kolektív, aleiba na seba. Naučil ma pozerať na svet inými očami. Vidieť ho inými pohľadmia tak vedieť čo je vhodné urobiť, ako sa správať. Zrazu som sa prestalcítiť ako ufňukané dieťa, ktoré potrebuje pozornosť. Ale ako osoba, ktorá mánejaké povinnosti a zodpovednosť.
Bohužiaľ prišiel deň, keď som musel odísť domov. Bol toposledný deň. V podstate rozlúčkový, keď už som nemusel pracovať na plnývýkon. Chcel som mu nechať pamiatku a snažil som sa najviac ako to lenišlo a popritom zanechať niečo, čo tam bude chýbať a to SEBA. Osobu,ktorá sa chodila rozprávať a robila rôzne kanadské žartíky, na ktorú sadalo spoľahnúť. Aby kolegovia vedeli, že tu niekto chýba. Čo sa podarilo JPo určitej dobe si na mňa spomenuli a ozvali sa.
A to len vďaka Owenovi. Nie len kolegovi, či šéfovi,ale aj priateľovi, radcovi, ...
Na ktorého nikdy nezabudnem. Nie len kvôli tomu kým bol, čoma naučil. Ale obrovskému objatiu pred kolegami, darčeku a totálnymrozlúčením, po ktorom sa mi nechcelo odchádzať. Opustiť tak veľkú osobu, OWENa.
Na pamiatku.
