Prežili sme spolu 4 roky na gymnáziu. Boli to roky, ktorépriniesli plno hádok, nezhôd, problémov, ale aj krásnych chvíľ, zblížení, ...
Dalo by sa spomínať na plno zážitkov. Ale načo? S niektorýmsom vychádzal dobre, s niektorými pomenej. Bohužiaľ niekedy som sa s týmniečo spraviť nesnažil. Nikdy som to nepokladal za dôležité a nepociťoval somtu potrebu, mať s nimi dobrý vzťah. Štvrtý ročník bol iný. Možno to bolostužkovou alebo za to môžu dozvuky a možnože maturita. S ľuďmi, s ktorýmisom predtým ani neprehovoril som zrazu komunikoval. Vedel som, že to nebolo lentaké umelé. Už sme neboli len spolužiaci, začali sme byť aj kamaráti. Najvýznamnejšouzmenou prešiel vzťah ku Milka. 3 roky som síce vedel, že je spolužiačka,ale nepamätám sa takmer na nič, bolatakmer neviditeľná. A Práve ona mi bude zo všetkých asi najviac chýbať.Viem, že niekedy sme boli dosť hnusný, keď sme si z nej uťahovali. No bolato krutá daň, za tie naše odpočúvane rozhovory a za jej vyrušovanie a nášvyhadzov z triedy. Uvedomenie, že už mi nikdy nič nezoberie(mobil) alebo nepováľavšetko na lavici a neuvidím jej úsmev, ktorým sa možno chcela ospravedlniťale vyznel provokačne.
S našou triedou zanikne aj kolektív flákačov. Áno stálenenaučený a stále len opisovanie na písomkách. Boli sme to my, dokázalisme to spoločnou prácou. Dá zabrať napísať dobrý ťahák. Niekedy je otázne, čisa za tu dobu skôr nenaučí. Ja viem, že nie. My sme to dokázali a ťaháky smepísali všetci. Bola to týmova práca. Nie Timova J, ale týmova. Mohli smevenovať naším záujmom namiesto nudnej slovenčine, biológie či geografie. Týmtopozdravujem: Dzubiho, Stelliho, Mateja, Števa, Simonku! Písalo ich síce viac ľudí,ale títo si zaslúžia uznanie a poďakovanie!
Mojím osudom sa stala pomoc kamarátov vyriešiť ich spor.Teda nebolo to doslovne vyriešenie, ale nechceli mať už spolu skrinku. Bola toživotná výmena. Skrinka s Timom? Nie! Pána naj kámoš. Tu už nešlo len o zdieľanieskrinky. Šlo o zdieľanie pocitov, nálad, tajomstiev, túžob niekedy aj našichbytov JNebolo to boh vie čo, mať niečie topánky v skrinke, ktoré keď boli zleuložene, tak sa nedala zavrieť. Hm pri pomyslení čo som robil bez neho? No ničma nenapadá. Čo sme robili spolu? Hm? Všetko od každodenného obedovania,vystrájanie, cvičenie v triede až po mimoškolský šport, filmy a podobne.Teda všetko.
Nezabudnuteľné 2 roky skrývala zadná 5 či 6. Matej, Štelli,(raz Lucia , raz Števo) a pred nimi Ja, Timek a Džubi. Boli smeoznačovaný za najhoršiu časť triedy, ktorá sa večne neučí. Všetko dozor napísomkách bol na nás a všetky upozornenia typu Buďte ticho! Nie vždy smevyrušovali my, ale bolo jednoduché vyníť nás. No vydržali sme to. A bohužiaľaj skončilo. Týmto skončili zatiaľ najkrajšie roky.
Osobitné poďakovanie za prežité 4 roky patrí: Ivonke, Mary,Zuzke, Lukášovi, Májke a ostatným spolužiakom, ktorých som nespomenul.
Jediná vec, ktorá neostala bola záležitosť s Rasťom. Nikdysme s nim neboli nejaký veľký kamaráti. Možno pre jeho správanie a povahu.Možno sme sa mali viacej snažiť a neopustil by nás pol roka pred koncom. Jemi to teraz aj trochu ľúto a cítim nejakú zodpovednosť, že naším prístupoma podporou podržali a spolu s nami by tiež úspešne ukončilGymnázium.
Venované kolektívu 4.B. ĎAKUJEMVám!
