Smial by som sa jej do očí, že je uväznená. Nikdy sa so mnou nekontaktovala. Presťahovali sme sa s ocinom do iného mesta. Bola zrejme rada že jej už nestojím v ceste. Matka vždy decku dosť chýba, nech je aká chce. Vždy som bol na ňu celý život nahnevaný, že sa na mňa vykašľala. Nikdy jej to neopustím. Úrady pred tým než ma na ocinovu žiadosť umiestnili v detskom domove kontaktovali moju matku či by sa nemohla o mňa postarať kým bude otec v nemocnici. Matka sa vyjadrila, že ona ma svoj život a nech ma vraj pokojne umiestnia do detského domova.
Viedli sme s ocinom pomerne jednoduchý dá sa povedať až komorný život. Bolo nám však fajn. Furt sme spolu stáli v zásterách pri kuchynskej linke a niečo sme si klohnili na jedlo. Otec veľmi dobre varil a ja som mal rád jeho jedlo a preto som mal motiváciu stať sa dobrým kuchárov. Prekonať ho. Vedieť chutne navariť. Otec nikdy neurobí takú dobrú ryžu ako ju viem ja. Mal aj v minulosti zdravotné problémy ale vždy sme to nejako spoločne vyriešili. Toto posledné sa však nedalo. Bolo to silné a pre neho dosť ničivé. Jeho lekár vravel že to môže mať fatálne následky. A veru malo. Hlavne na náš spoločný rodinný život. Matka ma odmietla prevziať do svojej starostlivosti. Je už dávno vydatá za niekoho iného. A tak som nakoniec skončil tam kde som skončil.
Deti z mestečka si radi zverujú svoj základný príbeh z minulosti. Je to indiviuálny podpis každého jednoho ústavana. Majú ho všetci hodne podobný. Kto by ho odmietol povedať iným deťom, neznamená nič. Nikdy ho koletív medzi seba neprijme. Takto to funguje. Niekedy sa deti pretekali v tom kto zažil smutnejší príbeh, než sa dostal sem. Každý o každom všetko vedel. Boli sme si vzájomne jeden pre druhého hodne čitateľní. Kto sa odsúval a zatajoval svoju minulosť, nikdy s kolektívom nesplynul.
