Manželia vychovávatelia mali vo všetkom absolútnu voľnosť. Vtedy keď bol v Mestečku režim rodinného typu sa decká jeden o druhého silno báli. Bolo to ako v normálnej rodine. Dnes im nasáčkovali do ich životov minimálne štyroch vychovávateľov a kopec pomocných vychovávateľov. Riaditeľku a všetky úradničky z riaditeľstva a kopu iných. Zo svojich bežných detských previnení sa musia spovedať pred ľuďmi o ktorých vôbec nič nevedia. Nemajú s nimi žiadny vzťah. Tie dospelé ženy si ani neuvedomujú aké to musí byť pre tie deti potupné a dosť nedôstojné. Decká ani nevedia keď sa im niečo stane kam skôr a ku komu utiecť, aby ich potešil a upokojil. A tak radšej ani nikam nejdú. A tak pomaly zhrubnú a stanú sa z nich cynici. Pohrdajú so všetkým okolo seba, pretože pohŕdajú sami sebou. Dnes v novom režime sa deťom stratila osobnosť a museli sa vzdať aj tepla svojho niekdajšieho domova. Istoty a spoľahnutie sa na niekoho sú totálne v kýbli. Mnohým deckám sa zrútil celý svet. Aj dnes je kopec detí v Mestečku, ktoré si na tu istotu rodiny pamätajú. Vyrastali v takomto režime od samého malíčka. Musia sa dneska vysporiadať hneď s niekoľkými autoritami ktoré sú nad nimi. Ak je decko neisté a nespokojné a ešte navyše stále hladné nečudujte sa že je potom zlé. Takto asi všetcia fungujeme. Decká na túto dobu spomínajú s ľútosťou.
Niekoľko buniek v detskom domové sú opustené. Nikto v nich nebýva. Sú bez života. Po Mestečku sa silno šuškalo že celý detský domov majú úplne zrušiť. Decká mali porozhadzovať po iných domovoch v okolí Trenčína. Tri alebo štyri bunky boli už prázdne. Decká sa raz po obede vlámali do jednej z nich. Nič plánované. Bola to otázka momentálneho vnuknutia jedného chalaniska. Decká sa proste nudili a tak vyvádzali. Nemali čo robiť. Prvé po čom prvom sa decká v prázdnej bunke vrhli bolo jedlo, ktoré bolo v ladničke. Pre mňa to bol veľmi silný a poučný príbeh. Ešte že vychovávateľky investigatívky nikdy neprišli na to, kto sa do tej vyprázdnenej bunky vlámal. Hladní nehladní, putovali by všetci bez rozdielu do polepšovne. S tým hladom, pre mňa ako zdravotníka to bolo ešte zaujímavejšie. Ak by ste sa Mestečkára opýtali čo by si prial od zlatej rybky ani jedna vec z tých troch priani by nebolo jedlo. Oni akoby túto svoju potrebu ani necítili. Proste si ju neuvedomovali. Akoby sa počas svojho celého života s ňou vysporiadali. Zvykli si. Aj keď som sa s nimi o tom bavil že som v Mestečku stále hladný nenachádzal som u nich bohvieaký ohlas či pochopenie. Jedli aby nemali hlad, nie aby sa najedli. Takto nejako to bolo aj s túžbou po vlastnej rodine. Vyrovnali sa už dávno s tým že boli parchanti. Nechcení. Netrápili sa s tým nejako. Boli v pohode. Kusali si však nechty, mali nečakané návali zlosti. Niektorí sa pocikávali, boli čudní a kričali zo spánku.
Bol to akýsi pedagogický rozhovor. Ujco vychovávateľ Lisník si ma zavolal aby som mu rozprával o svojej rodine. Som v tomto asi trochu blázon. Rozhovoril som sa. Rád rozprávam ľuďom o sebe o svojom súkromí. Cítim sa pri tom fajn. Nerobí mi to žiadny problém. Preberali sme môj život pred detským domovom. Rozprával som mu všetko. Keď sme skončili povedal mi žeby raz veľmi rád poznal môjho otca. Bola to pre mňa poklona. Lisník bol proste fajn. Decká sa okolo nás hrali, alebo si robili úlohy do školy. Mali sme v bunke malého chlapca ktorý chodil do akejsi špeciálnej školy. Ťažko sa vyjadroval a bol celý ľaknutý. V našej bunke bol aj jeho rodný brat volal sa Emil. Nijako nevytŕčal z radu. Bol taký normálny. Vždy svojho bratčeka chránil pred prípadným zlom iných detí. Nikdy som nemal súrodencov. Bolo cenné ich pozorovať ako sa k sebe majú. V Mestečku bolo hodne lásky ale aj nevšímavosti.
