Chcel by som ukázať na neschopnosť a zlo niektorých vychovávateľov a úradníkov ktorí možno nevedia čo činia. Ale vedia! Tieto deti nespáchali nikdy žiadny zločin. Nemám rád sladké príbehy bez pointy. Bez riešenia. Ja mám riešenie na tento problém. Je ním pozornosť a záujem ostatných ľudí, ktorí si môj a hlavne ich pravdivý príbeh prečítajú. Poznám úradníkov a vychošov v detskom mestečku v Zlatovciach a skôr či neskôr budú toto na mojom blogu čítať a verím že svoj prístup k deťom v Mestečku zmenia. Aby sa decká o ktoré sa v ústave starajú mali lepšie.
Spolužiačka Silvia sa stala mojou nočnou morou. Usalašila sa mi hlboko v hlave. Kam som sa pohol stále som na ňu musel myslieť. Stále som sa na ňu v triede pozeral. Aj cez prestávku. Proste všade, kam sa pohla. Bral som si knihy z lavice a ukladal som si ich do batohu. "Nešla by si na kofolu?" zamrmlal som a čumel som do svojho batohu. Ani som sa nedokázal poriadne pozrieť na ňu. "Prečo nie," reagovala na moju otázku s úsmevom. V ten deň som sa ani nezastavil za otcom v nemocnici. Bol to jeden z mála dní v ktoré sme sa počas môjho pobytu v detskom domove nevideli. Mrzelo ma to, vedel som že na mňa bude ocino v špitáli čakať. Dnes sme mali výnimočne vyučovanie na zdravotnej len do nejakej druhej hodiny. Odvádzal som si Silvinku ku Kozlovi ako keby som ju viedol ja neviem do pätnásť hviezdičkového hotela v Dubaji. Chalani na mňa mrkali a ukazovali na mňa vztýčenými palcami. Mal som pri sebe nejaké peniaze, ináč by som ju predsa nepozýval. Presedeli sme v reštike spoločne asi tri hodiny. Vlastne boli to tri a pol hodiny čo sme tam sedeli a rozprávali sme sa. Prebrali sme všetko. Hovoril som jej o svojom ocinovi. O Mestečku. O celom svojom doterajšom živote. Aj o svojich plánoch. Načúvala a stále sa pri tom usmievala. Tuším som ju počas tej doby málokrát pustil ku slovu. Rozprával som a rozprával. Bol som v poslednej dobe dosť podvýživený na počty svojich poslucháčov. A ani som si neuvedomil, že pomaly a isto som prelaďoval náš možno len začínajúci vzťah na úplne inú koľaj než som pôvodne zamýšľal. Či som chcel alebo nie položil som základy ani nie tak pre partnerský, možno časom aj milostný vzťah, ale skôr som položil základ pre silné kamarátstvo a priateľstvo. Asi také priateľtvo čo často udržiavajú dievčatá s gay chlapcami. Plné priateľstva pochopenia a súcitu. Bez dotykov. Odtiaĺto je len malá šanca dostať sa niekedy vo vzťahu s dievčaťom ďalej. Keď sme odchádzali od Kozla povedala mi Silvia vo dverách, „no poď bratček môj".
