Môj vnútorný boj sa v súčasnosti sústreďuje na to, že s organizáciou nekomunikujem a s "farníkmi" sa od jedenástich rokov svojho života nestretávam.
Ak si spomeniem na svoje detstvo, prvé čo ma napadne, sú Vianoce. Celé detstvo som každému vysvetľoval, že mi nevadí, že doma v otcovej rodine v ktorej som vyrastal, Vianoce nesvätíme. Nikto mi to nechcel veriť. Nik nechcel pochopiť, že môžu vôbec takí ľudia, akými sme boli, existovať. Potom spravidla nasledovala udivená otázka, "a čo darčeky?" Exhiboval som. Obyčajne som povedal, že mne otec kupuje darčeky, kedy ho to napadne. Nebolo to tak. Keď som prekvapené decká prestal baviť, premohol ma smútok. Po darčekoch a trblietavej atmosfére Vianoc, som vždy neskonale túžil. Nahlas som to nikdy nepovedal. Tento model sa vo mne, kdesi vnútri zachytil a je tam prítomný dodnes. Ten schizofrenický ľútostivo/šťastný pohľad ma sprevádza do dnešného dňa. Akási čudná melanchólia.
Pokračovanie zajtra
Aké je to v rodine Jehovistu (001)
Vyrastal som v láskyplnom rodinnom prostredí. Vraj i neúplná rodina je plnohodnotná rodina, tak mi pred pár rokmi povedali na sociálnom úrade v Trenčíne. Vyrastal som v rodine svojho otca. Iba otca. Bol som neustále konfrontovaný, pomerne ortodoxným, náboženským pohľadom. Na slovenské pomery určite. Netuším, či existuje dokonalý, nikdy nekončiaci ľudský život, ale s určitosťou viem, že mám mimoriadne dobrého a láskavého otca. Mal som a mám rodinu. Boh mi bol od mala prezentovaný, ako láskavý a milujúci. Pred inými deťmi som sa často vystatoval, že môj boh má meno a že ich boh je bezmenný. A vystrúhal som im mrkvičku. Nikdy som o svojom bohu nezapochyboval. Bol som k tomu vedený a nikdy ma ani len nenapadlo, aby som to spochybňoval. Dodnes, aj keď nevykonávam aktívne praktiky nábožensky založeného človeka, nemám v sebe žiadnu zlosť a nemám v sebe žiadny odpor. Boh sa mi vždy prekryje s osobnosťou môjho pozemského, biologického otca a na toho by som nenadával nikdy. Možno Štokholm syndróm.
