Deťom k dispozícii bola aj lekárka, ktorá mala ordináciu v diagnostickej bunke hneď na prízemí. Samozrejme ak dieťa potrebovalo odborného lekára bolo spolu s vychovávateľkou či vychovávateľom k takémuto špecialistovi odoslané. Škola pre deti bola v areáli detského domova. Tu navštevovali aj deti z mesta. Nakupovať pre denné chystanie jedla sa chodilo hlavne do miestneho obchodu v Zlatovciach. Ten obchod musel byť čo sa týka tržieb doslova požehnaný. Každý deň sa tam nakupovalo zhruba pre stopäťdesiat našich deciek z celého Mestečka. Denne sa v bunkách chystali raňajky desiate a večere. Na obedy sa chodilo do veľkej školskej jedálne, ktorá bola tiež v areáli Mestečka. Každé ráno mal niekto z detí v našej bunke povinnosť ísť nakúpiť do miestneho obchodu potraviny. Dostal na papieriku spísané, čo treba nakúpiť a dostal aj peniaze z kasičky, ktorá bola v opatere vychovávateľa, ktorý zrovna slúžil.
Jedlo schystával pre deti v bunke vždy vychovávateľ, ktorý mal práve službu. Museli vedieť okrem pedagogiky aj variť. Jedlo bolo pestré ale z môjho pohľadu ho bolo naozaj žalostne málo. Ocino mi už teraz mohol poskytovať pravidelnejšie nejaké peniažky, takže som mal na kofolu keď sme šli so spolužiakmi ku Kozlovi. Keď som peniaze nemal vždy som sa nejako vyhovoril prečo nemôžem. Aj tak ma skoro vždy stiahli decká zo školy so sebou. Nie žeby boli spolužiaci nejakí pracháči, ale na jedno malé pivko pre mňa vždy peniažky mali. Ja som pivo ani moc nemusel. Nechutilo mi. Vtedy mi chutila najviac čapovaná vínea. Ani piť alkohol som nejako zvlášť nemusel, ale abstinent som určite nebol. U mňa pitie fungovalo ako akási brzda. Reset aby som sa niekedy z toho všetkého nezbláznil. Proste opiť sa a zabudnúť na všetko. Niekedy som to naozaj potreboval. Ale nepreháňal som to.
Otec ma v tomto období dosť štval. Strašne na sebe šetril. Robil to preto aby mne viac z jeho dôchodku zostalo. Okrem zubnej pasty si nič iné v nemocničnom bufete nekupoval. Preto aby ušetril peniažky z dôchodku hlavne pre mňa. Žiadne sladkosti, hlavne zákusky ktoré doslova miloval. Žiadne minerálne vody. Nič. Pil vodu z nemocničneho vodovodu. Tak som mu kupoval veci ja v nemocničnom bufete, keď som šiel za ním na oddelenie. Stále mi nadával a frfľal za to. Okrem naozaj zopár málo dní, kedy som za ním neprišiel, som ho navštevoval skoro pravidelne každý pracovný deň. Toto som mohol len ako svoj prejav neposlušnosti k nariadeniam vychovávateľov. Nechápali že otca potrebujem vidieť. Nechápali že sme rodina. Cez víkendy som sa za ním skoro nedostal. To som mal často zaracha a nemohol som absolútne nikam. Keď som mal zaracha udeleného riaditeľstvom od bývalej bacharky Martinkovej alebo vedúcej výchovy Janišovej, nezmohol s tým urobiť nič ani ujco vychovávateľ Lisník. Musel som byť v Mestečku celý víkend. V rámci školskej praxe sme raz boli ako študenti z našej školy v nemocnici. Zavolal som ocina z oddelenia von. Predstavil som ho našim chalanom z triedy. Otec sa s nimi srdečne zvítal a môjmu spolužiakovi Stanovi zvlášť úprimne poďakoval za svačinky ktoré mi často z domu nosil. Potom sa ocino otočil a odišiel.
