Niekedy sme okolo areálu mestečka s otcom prechádzali, ani som len netušil... Doviezli ma pred malý domček, tých bolo rozosiatych po okolí hneď niekoľko. Po celom areály ústavu. Ten malý domček bolo diagnostické centrum. Povedali mi, že ma podrobia psychologickému skúmaniu, aby ma lepšie spoznali. Zdalo sa mi to postavené na hlavu. Prečo ma skúmajú pomocou nejakej vedy, čo sa so mnou neporozprávajú, aby ma lepšie poznali. V diagnosťáku bolo niekoľko malých romáckych deti. Boli protivní a nerozumeli sme si. Jedna asi 14 ročná sa do mňa ihneď v prvé dni zamilovala a ja som to využil na to, aby som sa dostal k nejakým cigaretám a službám ako, že za mňa spravila rajóny a služby, ktoré som mal na diagnosťáku pridelené. Samozrejme, že som chcel čo najskôr pozrieť otca v nemocnici. Povedali mi, že to nie je možné, kým ma riadne nezdiagnostikujú.
Ti malí Rómovia ma riadne štvali. Sedel som na chodbičke na malej lavičke a hral som sa s telefónom. Myslel som na opravné skúšky so Slovenčiny, ktoré som mal teraz na konci prázdnin absolvovať. Prišla vychovávateľka a postavila sa ku mne a dvom asi desaťročným Rómkam. Začala svoj pedagogický monológ. „Renáta ty máš za dnešok jeden mínusový bod a ty Majka tiež, lebo ste neposlúchali a ty Miško,“ akože ja, „...máš (mal som 16 a pol roka) bod plusový, lebo si bol dnes poslušný.“ Zrejme moju depresiu a obrovský smútok pokladala za poslušnosť. A odišla. Zrazu na mňa Majka ukázala prstom a nahlas povedala: „Teta vychovávateľka, Michal mi povedal, že som piča.“ Nič také som jej nepovedal, bol som ticho a hral som sa so svojim telefónom. Pribehla vychovávateľka a povedala, že mám mínusový bod a zákaz vychádzok. Došlo mi, že svojho otca v nemocnici len tak ľahko neuvidím. Bránil som sa. „Ale teta ja som jej nenadával.“ Odpovedala: „Michal, prečo by si to Majka vymyšľala?“ „Ja neviem, možno mi závidela môj plusový bod.“ „Nie Miško neverím ti.“ Tej malej som ihneď pred vychovávateľkou vypálil zaucho.
To bolo asi v tretí deň môjho pobytu. Svojho otca som desať dní neuvidel.
