Mali záujem držať celú svoju pokakanú vychovu v nejakom zúfalom krizovom režime. Aby sa z nás stali nekultúrni neandertalci. Rovnakí ako boli ony. Sme len tupé hladné zvieratá. Preboha pýtam sa prečo tento krízový poľný režim? Nebolo v ich záujme aby sme aspoň raz do mesiaca videli niečo pekné a vznešené. Nikdy nepochopím.
Mali sme mať na večeru zeleninové rizoto. Všetci sme mrnčali. Ja najviac. „Kedy sa tu konečne najem?" zahlásil som. Teta vychovávateľka Forgáčová nám väčším zverila menšie deti do opatery a vybehla z bunky niekam von. Nevedeli sme čo sa deje. Nikomu nič nepovedala. Jednoducho odišla Zmätene sme sa pozerali jeden po druhom. Teta Forgáčová v zlatovskom obchode za svoje vlastné peniaze kúpila jeden a pol kila bravčového mäsa. Došla celá zadychčaná z obchodu a rozbehla sa ihneď do kuchyňky. Podusila mäso spoločne s plánovanou zeleninou. Urobila nám k tomu ryžu. Najedli sme sa ako v nejakom hotely. Všetci sme si sadli po večery k televízoru a spokojne sme prejedení odfukovali. Jeden na druhého sme sa milo usmievali. Takéto hody sa už len tak v našej bunke nezopakovali. Niktoré z detí nebehalo šialene po bunke. Nikto sa s nikým neklbčil. Všetci boli vysmiati a spokojní. Taký pokoj v bunke ešte nikdy nebol.
