„Je to ako u hodinára. Strašne veľa malých šuflíkov. Majster hodinár jeden zo šuflíkov vyberie niečo do neho vloží a potom ho opatrne zasunie späť." Táto spomienka v šuflíku už nie je tak bolestivá a zlá. Vraj sa to volá psychoanalýza. Potom sa oco na chvíľu zarazil a dopovedal, „Z psychologického hľadiska je dôležité aby si veci z Mestečka spísal. Miško skús blog."
Dostal som chrípku. Mestečko nie je moc zavedené pre chorých. Nikdy som svoju chrípku v decáku nedokázal vyliečiť. Doktorka z Mestečka ma vypísala. Keď decká ráno odišli do svojich škôl mňa vyhodili do inej výchovnej bunky, pretože pomocná vychovávateľka Pavlíková musela ísť niečo vybaviť do mesta. Ja som vraj nemohol zostať v bunke sám. V horúčkach ma lifrovali do inej bunky. Tam som sa samozrejme nemohol niekomu zvaliť do postele a ležať so svojou horúčkou. Nemal som ani žiadny čaj. Tak som musel celé predpoludnie v tejto bunke posedávať pred televízorom po celý ten čas kým sa nevrátila pomocná vychovávateľka Pavlíková z mesta. Svoju chrípku som liečil možno pol roka. Stále a stále sa mi vracala. Ak som ju aj za pomoci chovanky Moniky z našej bunky ktorá mi vo všetkom pomáhala na chvíľu cez víkend zahnal, moje presuny od pondelka rána mi ju rýchlo vrátili späť. Nemalo cenu maródovať. Na ďalší pondelok som sa vrátil nedoliečený do školy.
Keď ma takto presúvali z jednej bunky do druhej, pretože mi neverili že bunku počas doobedia nezapálim, alebo nevyhodim do luftu narazil som v tejto bunke na jednu vychovávateľku. Už ani neviem ako vyzerala, ale viem že bola mladá a veľmi pekná. Mohla mať tak tridsať rokov. Rozprávali sme sa. Decká boli v škole a tak sme debatovali celé hodiny. Navarila mi čaju. Predstavila sa a aj ja som sa rovnako predstavil jej. „Michal ja viem kto si." Ako to môžete vedieť, veď sa nepoznáme. Vysvetlila mi že jej bunka mala o mňa záujem keď som končil v diagnostickej bunke a rozmýšľali ku komu ma pridelia. Vraj si ma z ich bunky vyžiadali od riaditeľstva Mestečka do ich stavu. Ten záujem ma osobne veľmi potešil. „A prečo by ste ma chceli?" Vieš máme viacero chlapcov v tvojom veku a preto sme ťa žiadali ku nám. Aj u vás v Lisníkovej bunke sú starší chalani. Ale všetci cez pracovný týždeň odchádzajú do svojich škôl a na učňovské školy do internátov. My tu máme chlapcov ktorí navštevujú svoje školy tu v Trenčíne, takže sú po celý týždeň tu. Mysleli sme si že by to mohlo byť pre teba dobré. Nakoniec ťa dostal vychovávateľ Lisník. Až teraz som si jasne uvedomil že cez týždeň je to v našej bunke neznesiteľné. Pretože som stále len so samými malými deckami. Otravujú a škriekajú a ja nemám žiadne súkromie. Nikto seberovný s kým by som si pokecal prebral baby a zašiel na kofolu. „To nič teta." Povedal som tej mladej peknej vychovávateľke.
