S pitím by to malo byť ako s nejakým doplnkom. Nemalo by nám to prerastať cez hlavu. Kašľať na to. Prišiel som do ústavu. Ležal som len tak natiahnutý na posteli. Asi o siedmej hodine večer mi zatelefonoval Jano. Vraj Tomáš leží v nemocnici so srdcovým infarktom. Do pekla, tak toto je už naozaj moc. Tomáš mal nejaké zdravotné problémy so srdcom už od malička. Bol som znechutený, hlavne zo seba. Zo svojho podielu na celej veci. Prišiel som za vychovávateĺom Lisníkom a povedal som mu, že musím ísť hneď teraz do nemocnice za kamarátom. „Nikam nepôjdeš!" namietal vychovávateľ. „Pôjdem, musím ísť," trval som na svojom. Lisník krútil zamietavo hlavou. „Mne možno v nemocnici umiera kamarát a vy ma za ním nepustíte?" Opýtal som sa. Na odpoveď od neho som už ale nečakal. Proste som vybehol z bunky a kašľal som na uja Lisníka.
V nemoccnici sa ukázalo že to nie je s Tomášom až také zle. Zo začiatku si doktori mysleli, že ide o infarkt. Nakoniec to bola hyperventilácia. Tomáš sa usmieval, ale pôsobil dosť unavene. Mal som k Tomášovi zvláštne puto. Bol cennou súčasťou môjho predmestečkárskeho portfólia kamarátov. Bol mi spolužiakom na zdravke. Chodil o ročnik vyššie ako ja. Záležalo mi na našom kamarátstve. Aspoň ma to trochu udržovalo v spojení s normálnym svetom za ostnatým drátom ústavu. „Drž sa!" povedal som mu, keď som odchádzal z nemocničnej izby. Ešte som sa cestou do Mestečka zastavil za ocinom. Potreboval som si trochu prečistiť hlavu a vyrozprávať sa. Prebrali sme to celé spolu. "Michal, ty si nevedel, že ten chlapec má problémy so srdcom?" Opýtal sa ma otec. V jeho otázke bola odpoveď na všetko. Do Mestečka som sa vrátil dávno po desiatej hodine. Prišiel som za ujom vychovávateľom Lisníkom. „Čo mi udelíte za trest? Neposlúchol som vás." Povedal som mu odovzdane. Nech sa deje vôľa. Lisník ma poslal spať. Nikdy už túto záležitosť viac nespomenul.
