Čo dáš svojmu decku? Peniaze sú fajn a dobré veci tiež. Aspoň sa má čím pochváliť pred inými deckami. Aspoň ich podnietiš k závisti. Viac tak rastieš v kolektíve na cene. Rodičovské pohladenie. Bŕ. Zasyčíš a odpľuješ si. Ale vnútri, kdesi hlboko vnútri, ťa zahreje. Tam kde, chvalabohu, nik nedovidí. Tvoj krok je tak zrazu ľahší a ráznejší. Tvoji milovaní plyšáci. Všetci do jedného skončili pod posteľou. Opatrujú ich len dospelí, ktorí ako deti, stratili svojich rodičov, alebo ich pozornosť. Plyšáci sú len náhrada za podstatné veci. Za lásku a cit. Na tých správnych plyšákov padá prach.
Má sa kto o teba starať? Má sa kto o teba báť? Má ťa kto pohladiť a má ti kto vynadať, keď sa hlučne vraciaš v piatok v noci z baru? Spitý alebo zhulený na mraky. Má ťa kto ľúbiť a má na teba kto zvolávať všetkých rohatých? Ich láska ťa vytiahne zo všetkého. Z každej žumpy a z každej mladíckej nerozvážnosti. Vždy sa na nich spoliehaš. Starostlivosť svojich blízkych berieš ako prostý fakt. Istotu. O ktorej sa moc nehovorí, ale ktorá je. A teraz zásadná otázka! Čo dáme opustenému decku, pankhartovi?
Priateľstvo je cennou devízou. V domove to platí dvojnásobne. Priateľstvo je chutné ako chlieb a dobré ako láska. Bez krásy však nie je nič. Bez krásy všetko odpadne, všetko vädne. Priateľstvo bez krásy je len o tom, kto pretiahol koľko báb, vypil chľastu, a kto ďalej doští.
V domove som bol pol roka. Nenavštívili sme za tu dobu žiadnu udalosť, ktorá by súvisela s umením. Len šport a nuda. Nič krásneho, umeleckého som za tu dobu nevidel. Vychovávali nás orangutáni. Častovali nás svojou jednoduchosťou a primitivizmom. Dali nám jesť a to bolo všetko. Ako v Sparte. Hodne sa v Mestečku športovalo a vládli tam podobné metódy. Spoľahni sa vždy sám na seba. Pred Mestečkom sme často s ocinom sadli do auta a šli sme do Bratislavy na celoštátnu premiéru filmu, alebo do divadla. Na koncert sme sa dostali tiež. Museli sme nájsť koncert, ktorý by vyhovoval aj mne aj otcovi. Zväčša som ustúpil. Aj muzikál je predsa fajn.
Niektorí vychovávatelia, niekdajší športovci a otcovia zakladatelia detského mestečka zo sedemdesiatych rokov, pomaly zostarli a tak sme sa tam všetci svorne po celé dni povaľovali. Bez programu a vízie. A keď mali vychovávatelia náladu, vyprávali nám o tých krásnych rokoch zakladateľských. Žiadny život, žiadna motivácia. Chovanci teda zbíjali, fetovali, chľastali, alebo sa proste nudili k smrti.
Čo poskytneš opustenému decku (072)
Pokračovanie: Teória pre vyjadrenie krásy asi existuje. Je to hodne subjektívna záležitosť. Existuje vôbec? Preto sa o nej toľko hovorí v rozprávkach, pretože neexistuje. Krása. Nič popisované v rozprávkach neexistuje. Je to umelé a ohlupujúce, aby mohli deti spať. Každý si krásu vytvárame sami, aby sa nám ľahšie žilo A presadzujeme ju navonok. Do tej miery, do akej sme zbehnutí v politike a v klame. Krása je ako bájny jednorožec, deti uveria. Dospelí však na ňu kašlú. Dávno vedia, ako sa veci majú. Niektorí z nás jemné veci, ľahučké ako pavučina, presadzujeme širokými lakťami. Najviac ženy, pretože sú krásne a krehké. Krása neexistuje, to sa len dennodenne plano uisťujeme, že áno. Kdesi v nejakom filme som počul, že nič okolo nás neexistuje. Vraj si celý svet okolo seba iba kreslíme. Ako do skicára. Siahneš pred seba a všetko sa v okamihu rozplynie. Zmizne. Nie je nič. len my vo vzduchoprázdne. Vznášame sa na ničom. Slepí blúdime tmou a totálnou ničotou.
