Radúz sa učil za kuchára. Raz sa sprchoval v kúpelke a začalo ho napínať na vracanie. Šli z neho len tekutiny a hlieny. A ešte krv. Mal žalúdočné vredy. Radúz s tým nikdy nešiel ku mestečkárskej doktorke. Veľa domovákov má žalúdočné vredy. To z tých nervou a poškodenej psychiky. Z rodiny mal len babku ani ta ho nechodila navštevovať. Chalan bol sám ako prst. Skoro žiadne decko v Mestečku nebolo navštevované svojimi blízkymi. Ak aj niekto prišiel za niekym, tak možno raz za rok. Doniesli tomu výnimočnému šťastlivcovi nejaké jablká a zopár napolitániek a potom šli preč. Decká si teda pozornosť od svojich najbližších povymýšľali. „Boli za mnou pred týždňom naši." Keď som sa rozprával s inými deckami, povedali že nikto za ním nikdy nebol. Keď som to pred dotyčným spochybnil oponovali až do roztrhania tela. Do detailov popisovali svoju návštevu, dokonca aj to čo mali jeho rodičia oblečené. A hodne sa jedovali že som im neveril. Naozaj tomu snu verili. Ak by ste takémuto výmyseľníkovi niečo cenného vzali nevadilo by mu to tak, ako keď ste neverili jeho ddôležitému príbehu fiktívnej návštevy. Keby som s takými útokmi hneď neprestal stratil by som kamaráta. To bolo uzemie nikoho. Nedotknuteľné a len a len jeho.
Monika bola veľmi zlatá. Bola z našej výchovnej bunky. Bola dosť uzavretá a celá taká nejaká zasnená. Veľa čítala knihy. Romantické romány. Angeliku mala prelúskanu. Všetky diely. Bola hodne zakukaná do jedného spolužiaka v škole. Bol futbalista a pekný chalan. Stále mi o ňom rozprávala. Neodvážila sa svojmu vyvolenému povedať že sa jej páči. Aj tak sa ten chalan obzeral za inou. Musel som jej v Mestečku rozprávať o našich babách zo zdravotnej školy. A pokiaľ možno tak do detailov. Najviac ju zaujímalo ako sa naše baby z triedy obliekali. Zaujímali ju ich priateľstvá a lásky. Všetko. Hodiny by ma dokázala počúvať. Nikdy ich nevidela a predsa si naše dievčatá zamilovala. Monička mala trinásť rokov. V tomto období majú už dievčatá kabelku a nejaké šminky. Všeliaké maľovátka. Monika nemala z tohto nič. To neznamenalo že by po tom netúžila. Túžila strašne. Mamina jej pred rokmi, ešte keď bola malinká zomrela. Potom sa o ňu starala jej sestra, teda teta. Po niekoľkých rokoch zomrela aj ona. Monča skončila v Mestečku. Mal som ju veľmi rád. Koľko krát sme zapadli do izby a kecali celé hodiny. Decká si začali šuškať. Tri mesiace nato ako som skončil v detskom mestečku som dostal silnú chripku. Stále sa o mňa starala. Nosila mi čaj, jedlo z jedálne a trávila so mnou čas. Čo bolo na nej naozaj fascinujúce boli jej plány do budúcna. Dušovala sa že nikdy nebude fajčiť a nikdy z nej nebude ľahká žena. Bola mimoriadne slušná a povahovo čistá. To bolo v mestečku výnimočné.
