Psychologička z diagnosťáku mi doniesla psychotesty. Mal som ich vyplniť a ráno jej ich odovzdať. Bola to podmienka aby som mohol byť zaradený do niektorých z výchovných buniek už s normálnym režimom. Večer som si k ním sadol. Za obalom testov bola zastrčená umelohmotná tabuľka. Objavil som ju tam náhodou. Bola to vysledková tabuľka mojich testov. Podľa nej som vyplnil celý test. Psychologička za mnou na druhý deň prišla a povedala mi, že som pravdepodobne človek s nemerateľným mimoriadne vysokým kvocientom. Usmial som sa a priznal som farbu. Usmiala sa aj ona a povedala, že i spôsob akým som test nakoniec vyplnil musí predpokladať mimoriadnu bystrosť. Vraj už len prísť na to, načo ta tabulka je, je náročné. Už nikdy mi žiadny test vyplňovať nedala. V nasledujúci pondelok som putoval do normálnej bunky.
Posledne ako som bol v škole vrátil som sa opitý, tým som si moc dobré meno nevytvoril. Nie žeby mi na tom nejako moc záležalo. To nie. A načo vlastne? Ak sme dobrí, sme dobrí pre niekoho, v takom mladom veku v akom som bol, to platí presne. Nemal som byť dobrý pre koho. Nebol už nikto konkrétny kto by o to stál. Potom, čo som sa spil s chalanmi u Kozla, cestou zo školy, si niktorá z vychovávateliek so mnou nesadla a nevysvetlila mi, že som kdesi spravil chybu. Nik ma nepovzbudil ani nedocenil prípadné poľahčujúce okolnosti. Tie sú predsa vždy. Nakoniec som sa v tých výčitkách dusil ďalej a smažil, až som sa v nich nakoniec zadusil. Proste som ten zážitok prijal ako svoj a splinul som s ním úplne. Inými slovami nezdal sa mi môj prehrešok až taký zlý. Vlastne to bolo fajn. Keby bola ďalšia príležitosť, spravil by som to zase. A veru som aj spravil! V skutočnosti nikomu z vychovávateliek ani nezáležalo na tom, aby som sa vrátil zo svojej zblúdilej cesty. Aspoň to niktorá z tych štyroch čo tam v diagnosťáku boli neprejavila. Len kričali a vyhrážali sa mi.
Prestal som s vychovávateľkami hovoriť. A prejavoval som voči ním len ľahostajnosť a pohŕdanie. Stál som o to, aby ma vychovávali, veľmi som stál o ich záujem. O lásku nie, nie som predsa malé decko. Ale o ich záujem som veľmi stál. Ranilo ma keď mi ho neprejavovali. Tak som s nimi prestal komunikovať. Moja komunikácia sa obmedzila na ďakujem a prosím a podobné veci.
