Na každom papieri ktorý som obdržal z Mestečka svietilo meno vtedajšej riaditeľky detského domova. Nikdy som ju nevidel, ani som s ňou nikdy nehovoril. Nikdy som ju ani len nezahliadol. Bola podľa zákona mojim zákonným zástupcom. Bola hádam podpísaná aj na našom záchodovom papieri, ktorým som si... veď viete. Naozaj som našu pani riaditeľku nikdy nevidel. Asi bola len virtuálna a dokonalo vymyslená. Raz som len tak premietal o nej, že ju možno na riaditeľstve zavraždili. Ako v tom filme Vražda v Orient exprese. Bodli si z riaditeľstva všetci. Napadlo ma že ako dôvod by mohla byť hodne zákerná vec: že jedného dňa pohladkala domováka. To by bol dobrý dôvod. Teraz sa všetci ti čo ju zákerne zamordovali tvária že naďalej žije. To je hodne rafinované. Prešlo by im to. Nikto z deciek v domove riaditeľku nikdy nevidel. Aspoň tie ktorých som sa pýtal. Každý o nej iba počul. Bola ako nejaká slávna značka našitá na rifliach. „Zase mi tá krava ten papier nepodpísala." Penil domovák Braňo. Prišiel som za Braňom a so záujmom som sa ho opýtal. „Braňo ty si tu riaditeľku niekedy videl?" Braňo sa s opovrhnutím pozrel na mňa a vypustil so seba. "Veď ti vravím je to krava." Nemyslite si, že som mu naletel. Aj on bol s nimi spolčený. Snažil sa vytvoriť zdanie že riaditeľka existuje.
Chcel som s ňou hovoriť, keďže je mojou zákonnou zastupkyňou. Mojou veľkou matkou. Nikdy ma však ku nej do kancelárie jej kolegyne nepustili. Nikdy. Mohol som sa snažiť koľko som chcel. Mohol som sa aj rozkrájať. Kolegyňky si ju chránili a strážili ako dajakého obrovského guru. Jej auto vždy parkovalo vedľa riaditeľstva. Hnusný modrý peugeot s malou starou bábikou za zadným oknom. Pani riaditeľka sa volala Zuzana Lengyelová. Jej meno ako som už uviedol svietilo z každého papiera. Dodnes svieti so všetkých rozhodnutí a dokumentov ktoré mám poctivo odložené. Lengyelová je večná. Otec sa u jej kolegýň nahlásil miliónkrát aby sa s ňou porozprával o mojom zrušení pobytu v Mestečku. Nikdy ho neprijala. Nikdy si nenašla ani kúsoček času aby ho niekedy aspoň na chvíľku vypočula. Mal som kamaráta. Bol vyštudovaný lekár. Vynikajúci chalan. Vždy bez pózy vravel že sa mu chorí ľudia hnusia. Zuzane Lengyelovej sa možno hnusili opustené decká.
