Možno som sa zo začiatku trochu hanbil pred deťmi z bunky že ja si pokojne chodím k otcovi domov na víkendy a oni tu musia stále trčať. To ma však rýchlo prešlo. Nezacítil som z ich strany ani tieň závisti. Nič také. Vonku za plotom Mestečka sa závidí medzi deckami všetko. Na tom je postavený celý svet mladých. Dokonca sa mnou menšie deti z našej bunky chválili. Vystatovali sa pred deťmi z iných buniek, že majú vo svojej bunke chalana čo chodí každý víkend ku svojmu otcovi. Iné decká vypliešťali oči. Neskôr mi došlo že závidieť sa ani nedalo. To mi došlo až potom. Oni totiž boli totálne zvyknutí na svoj život v detskom domove. Od mala. Inú alternatívu si ani nevedeli predstaviť. Nikdy ju predsa nezažili. Nikdy nepoznali niečo iné. Túžte po niečom čo ste nikdy nezažili?
Vychovávatelia mali ďalšiu mocnú kartu vo svojich rukách. „Nikam na víkend nepôjdeš. O to sa teda postarám." A bola to veľmi silná karta. Hrali vždy nefér. Pri každej malej blbosti sa mi vyhrážali. „No zdá sa že tento víkend svojho otca neuvidíš!" Nechápal som túto ich morbídnosť. Chceli panovať úplne nad všetkým. Aj nad mojim otcom. To mi však nikdy nedokázalo skaziť moju radosť v piatok popoludní keď som kráčal za svojim otcom na Staničnú ulicu do našej prenajatej garsonky.
Raz ani neviem čo som vyviedol. Tuším že išlo o neskorý príchod do výchovnej bunky. Mohlo byť už deväť hodín večer. Vychovávateľ Lisník sa mi zase už po miliónty krát vyhrážal že mi hostiteľské pobyty jednoduho zakáže. Nechal som ho dohovoriť a spýtal som sa, „to vám fakt nezáleží na tom aby som navštevoval svojho otca u nás doma?" Vychovávateľ sa zarazil a povedal. „No dobre tak potom teda pôjdeš do polepšovne." Jachtal. Presviedčal som ho že také niečo by môj otec nikdy nedovolil. Lisník strieľal od boku ďalej. Povedal že tak ma teda premiestnia do iného detského domova. Smial som sa. „Michal veď teba nemôžeme ani nijako potrestať. Nič na teba neplatí. Ako mám dosiahnuť aby si konečne poslúchal? Nič na teba nezaberá. Ja sa na to môžem vyprdnúť." Bola to prvá a jediná rezignácia vychovávateľa Lisníka ktorú kedy predo mnou takto očividne priznal. „Ujco veď sa už toľko neondejte. Ja už si dám na tie neskoré príchody fakt bacha." Ujco Lisník sa zasmial a povedal, „no tak už choď, večeru máš v kuchyni."
