Šiel som vyniesť kôš a vybehol som do výchovnej bunky, ktorá bola hneď naproti tej našej a spýtal som sa tam deciek na Mira. Miro nebol zrovna prítomný. Večer niekto zazvonil u nás v našej bunke. Bol som zrovna pri dverách a tak som otvoril. „Ja som Miro,“ povedal mi dobre vyzerajúci chalan. „Ty si ma hľadal?“ spýtal sa ma. „Áno.“ Odpovedal som mu a vysvetlil som, že ma viacero deciek na neho upozorňovalo, že ho mám vyhľadať. Na nič sa viac nepýtal a ťahal ma na Kamenec, čo bola miestna malá krčma v Zlatovciach. Na kofolu. Pochopiteľne, vychoška ma nikam nepustila. Zrevala na mňa, aby som sa radšej netúlal, ale učil sa. Odpovedal som jej, že sa netúlam, že mi na to nedávajú dostatok príležitostí.
Príbeh Mira bol silný. Keď sa narodil istej pani, pred pätnástimi rokmi, ta ho odložila do starostlivosti svojho otca a šla do zahraničia. Nikdy sa odtiaľ nevrátila. Otec sa o neho nejaký čas staral. Potom prišla na neho nejaká kríza, nedostatok a musel chlapca umiestniť do ústavu. Keď si po čase našiel dobrú robotu i bývanie, začal vybavovať cez úrady, aby mu vnuka vrátili naspäť. Tesne pred rozhodnutím súdu však Dedko náhle zomrel. Chlapec zostal v ústave. Deti z domova si často svoj základný príbeh vymýšľajú, vylepšujú ho, dotvárajú. Počujete tam tie najkurióznejšie príbehy. Syn ministra, profesionálneho závodníka alebo herca, či herečky. Dcéra modelky a superpodnikateľa a podobne. Mirov príbeh bol jednoduchý a priamy. Aj preto sa mi zapáčil.
Škola bola pre mňa to naj. Samozrejme až teraz, predtým rozhodne nie. Nikdy som ani len netušil, že sa škola stane mojou láskou a istotou, hlavne útočiskom. Bola mojou spojnicou s normálnym životom. Bavilo ma to. Preventívne lekárstvo na škole ma učil doktor Striženec. Bol to chápavý a milý človek. Pravdepodobne sa nikdy nedozvedel, že som sa ocitol zrazu v detskom domove, ale to je jedno. Tento človek bol ku mne vždy vľúdny a láskavý. V mnohých veciach sa podobal na môjho otca. Vždy keď spomenul slovo „mozog“, vyjadril ho ako modzeg, alebo modzog a navyše milo ráčkoval. Mimoriadne pôsobivé bolo, keď vyslovil také curvatura ventriculi aj s jeho typickkým silným ráčkovaním. Najradšej by som tu pripol zvukový súbor, aby som Vám ukázal ako to asi znelo. A to ide len o nejaké zakrivenie žalúdka. Nikdy som s ním neprišiel priamo k rozhovoru, neveril som si, aby som ho dokázal osloviť a povedať mu, čo pre mňa jeho hodiny znamenajú. Jeho hodiny boli pre mňa doslova svetlom. Jeho láskavosť a ľudskosť ma liečila. On o tom ani nevie.
