Ocino mi na druhý deň povedal že chlapec vôbec nie je žiadny suverén ako by sa dalo na prvý pohľad usudzovať. Vraj vynakladá príliš veľa úsilia na to aby svoju pohodu prezentoval pred druhými. I keď trpí, vysvetľoval ocino, má potrebu utešovať druhých. Tvrdil mi však že je veľmi smutný. Otec bol niekedy ako nejaký čarodejník. Velmi sa v ľuďoch vyznal. A s Mirom mal absolútnu pravdu. Miro naozaj nebol na učňáku v Bratislave spokojný. Ba naopak. Vedenie mestečka ignorovalo jeho prosby aby ho z Bratislavy stiahli, že sa chce učiť za kuchára v Trenčíne. Mali vtedy aj voľné miesto. Že v Blave už nechce byť ani minútu. Miro mi nikdy moc toho nepovedal. Ale vedel som si celkom dobre predstaviť aké to tam na učňovskom internáte musí mať zlé. Niekedy utrúsil niečo o drogách a šikane a podobných veciach. O bitkách a zlodejine. Alebo sa všetci proti tebe postavia alebo sa k ním pridáš. Taký bol zákon v Bratislave na učňáku. Snažil sa situáciu riešiť sám. Unikal zo školy a vyhýbal sa dochádzke. Keď nebol na internáte bol u nejakého kamoša, ktorý ho prichýlil. Na pol roku Miro zúfalo prosil na riaditeľstve Mestečka aby ho preložili do Trenčína. Nereagovali na jeho žiadosti. Pritom si myslím že s tým prekladom do Trenčína by nemusel byť absolútne žiadny problém. Okrem vágneho „nedá sa to," si úradníci na riaditeľstve Mestečka nerobili ani námahu aby mu vysvetlili prečo sa to nedá. Nepomohol mu ani vychovávateľ Lisník. Kašľali na neho. Za každú cenu mali potrebu dokazovať akí sú mocní. Decku!
Miro školu na kuchára nikdy nedokončil. Odišiel odtiaľ. Cítil som že tam má obrovské problémy. Nechcel o nich nič hovoriť. Bol zdesený z pomerov aké vládli na internáte. Keď dovršil plnoletosť z Mestečka ho poslali preč. Pretože už nenavštevoval žiadnu školu. Podmienkou pre ďalšie zotrvanie v Mestečku bola sústavná príprava na povolanie. Teda chovanec musel navštevovať nejakú školu. Také deti ktoré nejakým spôsobom ukončili vzdelávanie a spolu s dosiahnutím plnoletosti musia opustiť detský domov. Nedávno som po Mirovi trochu pátral. Chcel som vedieť čo je s ním. Pokecať a pospomínať. Nedozvedel som sa nič pozitívneho. Je mi to ľúto že sa neuchytil. Chvíľu je tam a chvíľu zas tam. Ťažko sa prebíja životom. Nemá pri sebe absolútne nikoho kto by mu pomohol. Odchovanci detských domovov nemajú moc dobrú povesť. A vezú sa bez príčiny aj nevinní a dobrí odchovanci. Miro bol jeden správny a dobrý chalan. Spieval v kapele, športoval a bol mimoriadne starostlivý. Mal potenciál na ktorom sa dalo stavať. Vždy sa bral do kuchyne aby pomáhal s chystaním jedla pre iné deti. A bol priateľský. Je to iba jeden z viacerých ľudských osudov ktorý sa podarilo vedeniu Mestečka totálne rozbiť a zničiť. A na začiatku cesty tohto osobného ľudského a zbytočného pádu bola jedna zúfalá prosba chalana. Aby ho preložili z Bratislavy do Trenčína.
