Zazvonil na našej bunke. Už som ho čakal. Vždy mi niečo drobného doniesol. Nebolo to bohviečo, pretože tým že sme platili nájom garsónky, nezostávalo nám už mnoho finančných prostriedkov. Vždy to bolo niečo na jedlo a tak podobne. Niekedy mi nič nedoniesol. Bol som v prvom rade rád že prišiel. Vonku boli silné mrazy. V ten blížiaci sa koniec roka bolo hodne zima. Otec niekedy na mňa čakal aj niekoľko hodín pred bunkou, vtedy keď som sa zdržal v meste. Robil som v tom období na istom videoprojekte ktorý súvsel so slávnostnou akadémiou na našej škole. „Neboj Miško ja počkám," trpezlivo vravel.
Mali sme v bunke dve vychovávateľky a dvoch vychovávateľou. Otec čakával niekedy na mňa aj niekoľko hodín. Vychovávateľky ženy ho vždy pozvali dovnútra a podali mu šálku s čajom. Muži vychovávatelia nikdy. Nechali ho čakať pred bunkou sediaceho aj niekoľko hodín na studenej lavičke v mraze. Čo tým chceli povedať? Ani vychovávateľ Golián a ani ujo Lisník ho nikdy nepozvali dovnútra aby tam v teple počkal na mňa. Nechali ho celý čas mrznúť vonku. Keď som sa pred otcom zastrájal že im to vytmavím, vždy povedal aby som to nechal tak. Hneď za dverami bunky bolo pripravené pohodlné sedenie pre hostí. Útulné a v teple. Okrem môjho otca na návštevu nik nechodil. Tento postup mužov vychovávateľov som nikdy nepochopil.
Môj otec ktorý každý deň hodil za mnou bol pre ostatné deti doslová úkaz. Neuveriteľný a tak trochu zo sveta ufo. Boli to deti ktoré zväčša nikto nikdy neprišiel navštíviť. Keď videli ako môj otec zamieril do areálu Mestečka, išli sa priam zabiť aby bežali k nám do bunky a šťastné mi zvestovali ocinov príchod. Dobehli celí zadychčaní ku mne. „Mišo ide tvoj ocino!" A zostali na mňa civieť s otvorenými ústami. Niečo nevídané. Videli snáď na vlastné oči zázrak? Nikdy som v nich nevidel závisť. Priali mi tento pohodový každý deň opakujúci sa zážitok. Krútili hlavami a boli radi že sú aspoň trošku súčasťou toho, čo nuveriteľné sa dialo. Vždy pekne a úctivo pozdravili môjho otca a bežali ozlomkrky za mnou. A stále sa prihovárali ocinovi. Menšie deti sa ošívali a stále mu vraveli, že som fajn chalan. Otec sa na to vždy aspoň trošku pripravil. Nachystal si do vačku zimnej bundy zopár cukríkov a každému kto sa mu prihovoril dal po jednom. Trochu zo závisti na pozornosť ktorú im otec s úsmevom rozdával som mu povedal, "S tými cukríkami čo rozdávaš deckám vyzeráš ako pedofil." Žiarlil som. Otec mi odpovedal, "Správne Miško, ja mám rád deti." Zvyšok cukríkov čo mu zostal podal mne.
