Všetko by bolo v pohode, systém tam nebol až taký zlý. To čo celú vec dramaticky komplikovalo, boli ženy. Vychovávateľky a úradníčky detského mestečka. Boli hlúpe a večne najedované. Viete, dovtedy som sa na ženy pozeral ináč. Vnímal som ich ako stelesneným lásky a obetovanosti. Dnes si to nemyslím a nemysleli by ste si to po tých skúsenostiach, ani vy. Odmietam, ak niekto začne v takejto súvislosti o ženách hovoriť. Sú to najhoršie čo môže byť, teda v systéme náhradnej starostlivosti. A to nevravím len ja, porozprávajte sa s inými chovancami a uvidíte. Prístup týchto vnútorne nemotivovaných žien, mám na mysli odborný a iný personál v Detskom mestečku v Zlatovciach, nemal nič spoločné s pedagogikou. O vľúdnosti a podobných veciach sa nedalo oni hovoriť. Ste v ich rukách len obyčajná handra. Na utieranie ich ega. Verte, že aj ženy majú ego. Nemám nič proti ženám, teraz už nie. Sú fajn. Je s nimi sranda. Ale v inštitucionalizovanej, náhradnej výchove nemajú čo hľadať. Nevravím to teoreticky, zakúsil som ich prístup na vlastnej koži. Pretože som na seba málo prísny, a viem, že nejaký chaos by ma zastavil v mojom pravideľnom uverejňovaní svojich blogov, rozhodol som sa, že tu rozviniem celý svoj príbeh a jednotlivé časti tu budem dávať pravideľne v stredu a v sobotu. Pokúsím sa byť dôsledný, dúfam že v sebe túto prísnosť objavím. Takže zatiaľ pa.
Michal
