Iks krát sa na ten náš koberec vykakali deti. Na niektorých miestach bol už prederavený. V iných bunkách mali širokouhlý televízor. My sme mali v našej bunke taký ten starý televízor s obrovským bruchom vzadu. Decká z iných buniek sa mohli hrať na herných konzolách, dokonca im do nich zakúpili nejaké hry. Väčšinou si však deti do týchto systémov hry zháňali sami. My sme mali playstation, ale ten doniesol jeden chalan z našej bunky. Bola to síce len jednotka, ale čo už. Dokonca decká z bunky vychovávateľa Hnáta chodili raz do roka na dvojtýždňové dovolenky, ktoré im pravideľne zaplatil jeden ujo podnikateľ z Trenčína. Veškeré zariadenie niektorých buniek snaživých vychovávateľov bolo zariadené vkusne a veľmi moderne. Presne tak ako to býva v bežných rodinách. Lisník si myslel že to čo dáva deťom zo seba samého im postačí. Podľa mňa nestačilo. Jeho mentálna lenivosť pravdepodobne nikoho neinšpirovala. Len prehlbovala nedôstojný pohľad detí na svoju vlastnú osobnosť. Keď som opustil detský domov snažil sa môj otec darovať vychovávateľovi Lisníkovi do bunky pre deti niekoľko počítačov. Lisník to rázne odmietol. Tento neandertálsky staromodný pohľad sotva pomôže deťom z jeho bunky. Výsledkom je že ich analfabetizmus v obalsti počítačov im len málo umožní vyniknúť alebo sa uplatniť na zložitom trhu práce.
Ak bolo potrebné v Mestečku niečo vykopať zverilo sa to Lisníkovi. Na manuálnu robotu bol dríč. Vykasal si ruky a dokázal v kuse aj štyri hodiny kopať. Dokonca prepotil zimnú bundu. Deti mu pomáhali. Potom tým ktorí mu pomáhali vrazil do ruky nejaké bankovky. Deti sa predsa zdierať nemôžu. Decká boli radi že mali príležitosť si niečo zarobiť. Rovnako to bolo pri zbere jabĺk z jabloní ktoré rástli v Mestečku. Potom nám tie jablká dávali, keď sme kňučali že sme ešte hladní. Pojedol som toľko jabĺk ako nikdy pred tým. Dodnes keď sa povie slovo jablko, dostávam husiu kožu.
