Všetci vraveli že dostať sa raz do Mestečka znamená dostať sa sem navždy. Teda až do plnoletosti. Že vraj s tým nič nenarobím. Pomaly som začal prijímať ich pohľad na vec. Vyrovnával som sa s tým že sa skôr domov asi nedostanem. Ujo vychovávateľ Lisník mi to tvrdil tiež. Ako keby mi to nikto z nich neprial. Kašľať na nich. Nakoniec som ich neprajúci pohľad viac menej prijal.
Do Mestečka som sa chodil už len vyspať. Na ničom mi nezáležalo a nič som si z ničoho nerobil. Na víkend som bol u môjho otca. Večery v piatok a sobotu som trávil s kamarátmi z mesta. V neďeľu po obede pred odchodom do Mestečka som mal riadne stiahnutý žalúdok. Zase sa blížil čas môjho odchodu do detského domova. Po spoločne strávenom víkende s otcom. Otec ma po očku pozoroval. Sedel na posteli a bol tiež smutný. Vychystal mi do batohu veci do ústavu. Podal mi nejaké peniaze a opäť si sadol na posteľ. Nedele boli pre nás dvoch hodne náročné.
S Janom bývalým spolužiakom na základnej škole ktorý z pestúnskej rodiny nakoniec skončil v Mestečku som trávil čas neustále. Ak som mimo Mestečka nebol práve s ocinom, bol som celkom isto s ním. Pomáhal mi znášať všetko to mestečkárske posraté peklo čo nás obidvoch obklopovalo. Bez neho by to tu bolo naozaj zlé. Často sme si sami zo seba uťahovali. Bol to náš spoločný ventil. Stáli sme na zastávke autobusu. „Som posratý mestečkár, úbohý zasratý mestečkár. Nemám čo žrať a nemám ani na cigaretle. Som z toho všetkého zasratý až za ušami," šaškoval Jano. Nahodil taký čudný hysterický a hodne umelecky štylizovaný výraz. Za chvíľu k nemu pristúpila akási pani a podala mu päťdesiat korún. Pôsobila moderne. Možno to bola nejaká úradníčka. Jano zostal hodne prekvapený. "Ja som len kecal," povedal Jano neznámej pani. "Ale ste s Mestečka chalani?" Pýtala sa nás pani. Odpovedali sme jej že ano. Nešli sme teda rovno do školy. Najskôr sme šli na pivo.
Už som prestal veriť že súd na konci februára niečo v mojom živote zmení. Prestával som veriť že sa niekedy dostanem domov. Povedal som to aj otcovi. Otec sa zarazil. „Michal potrebujem tvoju podporu!" Vysvetľoval mi že aj on sám potrebuje aby som bol na jeho strane. Že musím veriť že sa vo februári dostanem domov. Ináč sa nám to nepodarí. Vysvetľoval že ak mu uverím, že pôjdem vo februári domov budú sa mu veci ľahšie vybavovať. Že nesmiem takto vešať hlavu. Že nesmiem bez rozmyslu prijimať sprosté názory mestečkárskych bacharov. Bol som ticho. Neodporoval som ocinovi. Ale myslel som si svoje.
