Všímal som si že mnohé deti mali v sebe niečo čudné. Prejavy ktoré navonok prezentovali neboli normálne. To tie nervy čo sa bez lásky rodičov poriadne nevyvinuli. Každý z nás je pako. Mňa i dnes boli z toho všetkého žalúdok. Asi budem mať vredy. Práve v týchto dňoch ma ocino nahovára aby som zašiel k lekárovi aby sa na mňa poriadne pozrel. Mnohé decká mali poruchy. Keď nie nejaké ľaké mozgové dysfunkcie, tak určite niečo vážnejšieho. To nenechá človeka bez následkov. A zvášť decko. To je daň, ktorú musia za svojich podarených rodičov všetci zaplatiť. Tomu sa nikto nevyhol.
Prišiel som za tetou vychovávateľkou Forgáčovou a povedal som jej že sa nám v izbe riadne nekúri. Že bývam v izbe ktorá je úplne nakraji bunky a že sú tam stále studené steny. Spytal som sa či by sa s tým nedalo niečo robiť. Že som stále poprechládaný. Povedala mi že sa doma pozrie, či nemajú nejaký elektrický ventilátor a že by mi ho doniesla. Nemala. Povedala mi však že môj spolubývajúci na izbe je cez týždeň na internáte v Trnave a že jeho posteľ je vedľa radiátora. Poradila mi že nech si cez týždeň ľahnem tam. A cez víkendy kedy je Marek tu v Trenčíne nech ležím vo svojej posteli. Poďakoval som jej a presunul som si veci do Marekovek postele. Bolo mi teplúčko. Riadne som si to vychutnal. Keď Marek prišiel na víkend do Trenčína presťahoval som sa do svojej studenej postele.
Teta vychovávateľka Forgáčová diktovala Mirovi rajóny. Išlo o to ktoré dieťa bude v bunke čo upratovať. Našu bunku mala rozdelenú na jednotlivé rajóny. Ona síce diktovala Mirovi kto čo bude mať pridelené, ale Miro písal čo on sám uznal za vhodné. A tak sa stávalo že som mal na starosti hlavne záchody. To boli dve malé miestnôstky a malá chodbička k tomu. To som mal hotové za dve minúty. Čo je mokré to je čisté. Ešte som nalial kyselinu do záchodov a hotovo.
Každý večer v bunke bol televízny. Ako ináč. Nič iného sa nedalo robiť. Ja som si alebo dorábal úlohy do školy alebo som sa hral na počítači. Samozrejme len offline hry. Internet v bunke sme nemali. Často som zaľahol do postele dosť skoro. Už aby bolo ráno a ja vypadnem z bunky von.
Ocina som presťahoval do našeho malého prenajatého bytu. Musel som jeho ošetrujúcemu lekárovi sľúbiť, že ho každé dva týždne privediem k nemu do ambulancie. Nevedel som síce ako to zariadím ale sľúbil som mu to. Do obeda som v škole a poobede lekári moc neordinujú. Obaja sme boli veľmi šťastní. So sťahovaním vecí nám pomohol kamarát Martin. On nebol Mestečkár. Bol to kamarát zo Zlatoviec. Mal aj so svojim otcom v dedine krčmu. Taký malý bar. Veľmi sme sa s mojim otcom tešili z nášho prenájmu. Ťažko som niesol to, že som musel z nášho bytu odísť do Mestečka. Vôbec sa mi nechcelo. Ocino mi sľúbil že hneď zajtra okolo veci začne chodiť. A otravovať. Že už je zdravý a že nie je dôvod aby som naďalej zostával v domove. Že sa nemusím báť, že ma tam nenechá.
