V detskom mestečku je jedna zvláštna bunka. Hovorí sa jej RB 10. Je to podľa starého označovania, ktorým sa kedysi označovali výchovné bunky. RB znamená rodinná bunka. Číslo určuje poradie bunky v systéme ústavu. Celkovo je v Mestečku sedemnásť buniek. V RB 10 sú najmä rómske deti. Ale hlavne túto bunku obývali preto, že navštevovali osobitnú školu. Tu najosobitnejšiu. Ich bunka bola vždy najčistejšie a najupravenejšia. Nerobili nič iné počas celého dňa, len upratovali. Ihneď keď došli zo školy upratovali. A celé víkendy upratovali. Iné deti by sa z toho všetkého asi zbláznili. A oni len upratovali. Všetko v bunke i v bezprostrednom okolí sa skvelo čistotou. Deti odtiaľ boli priateľské, ale veľmi jednoduché. Len málokto zo seba vypustil súvislú inteligentnú vetu. Ja neviem kam ich potom dávali, keď dospeli do plnoletosti. Asi mafii na orgány. V živote som nikoho z nich už odrasteného nestretol v meste. Tieto decká neboli v normálnom živote uplatniteľné. Aspoň si to nedokážem predstaviť.
Bol tam jeden chalan čo robil bitbox. Pozrite si na youtube všetkych tých bitboxáckych bosov. A potom všetky ich výkony sčítajte. Nedostanete hodnotenie, aké by ste dali tomuto chalaniskovi. Bol perfektný. Tam som pochopil čo je to, keď niekomu od údivu spadne sánka. Nahlas som skríkol „waw", keď som ho po prvý krát počul. Odvtedy keď ma ten chalan uvidel, vždy dal niečo zo svojho úžasného umenia. Bol proste geniálny. Keď práve robil svoj bitbox, mysleli by ste si že má IQ aspoň 160. Nie. Mal sotva šesťdesiat. Bola tam baba ktorá hrala veľmi dobre na flaute. Hudba ju bavila. Spájala s ňou svoje sny a svoju budúcnosť. Ani túto babu nikto zo zodpovedných v Mestečku nepodchytil. Dnes sa predáva na sex v Bratislave. Talent a nadanie v Mestečku vôbec nič neznamená. Pre vychovávateľov to neznamená bohatstvo do ktorého by sa dalo nejakým spôsobom investovať. Investovať čas a záujem. Aby vychovávatelia prejavovali citlivosť na talenty mestečkárskych deti, to predpokladá inteligenciu a skutočný záujem o ne. O ich šťastie a budúcnosť.
Prečo ešte aj dnes zostávajú snahy štátu o podporovanie detských domovov? To celá naša spoločnosť napreduje a opustené decká sa ďalej dusia pod nákladom primitivizmu a nezáujmu janišovcov lisníkovcov martinkovcov golianovcov berdákovcov a ja neviem koho ešte. Detské domovy by mali byť len ako nejaká hodne špatná alternatíva, ktorá bezprostredne hasí akútne naliehavú situáciu. Ako emergency room v našich nemocniciach. Ofačovať a čo najrýchlejšie poslať preč... alebo do pestúnskej rodiny. Prečo dnes niekto spája budúcnosť odhodených detí s ústavmi? Zariadeniami stredovekej spoločnosti. Kde aj pedagogovia sú pripravení asi tak na úrovni totálne hovädského posratého stredoveku.
