Tie prvé dni v detskom domove v Zlatovciach boli strašné. Z diagnosťáku, ktorý ma mal preskúmať po psychickej stránke, a umiestniť do výchovnej bunky s normálnejším režimom, som nemohol ani na krok. Ani na tu hodinu, čo o nej vravia medzinárodné dohody o právach deciek. Boli ešte letné prázdniny, keď som psychologičku poprosil, či by som mohol len na chvíľu pred domček, len si postáť na čerstvom vzduchu. Keď by bol už školský rok, nepýtal by som sa. O pár dní nastupujem do druhého ročníka Zdravotnej školy v Trenčíne, po škole chodíme s chalanmi a babami na kofolu. Sloboda! Rýchlo som si pred diagnosťákom zapálil cigaretu. Schovával som si cigaretu do dlaní, aby ma s ňou nikto nevidel a stále som rozmýšľal, či neujdem odtiaľto za otcom do nemocnice. Však sa vrátim. Aspoň chvíľu sa na neho pozrieť. Vždy keď som sa nabil presvedčením, že už-už odtiaľto ujdem, vyšla vychoška z bunky a zahnala ma dovnútra. To nebola odborníčka, to bola čarodejnica. Akoby vždy vycítila, čo sa v mojom vnútri, v mojej hlave odohráva. Jedlo bolo ako tak uchádzajúce, také plané reštauračné, bolo ho strašne málo. My sme si s ocinom vedeli lepšie navariť. Asi skôr patrím medzi tých, ktorý svoju vnútornú vyprahnutosť riešia prejedaním sa. Tu však nebolo čo. Chvalabohu v diagnostickej bunke som mal izbu sám. Nedali mi na izbu nikoho. Aké také súkromie, aspoň. Niekoľko krát som sa v noci prebudil. S úžasom a neľubosťou som zistil, že ma v noci zopár krát prebudila vychovávateľka Rákyová tým, že mi svietila do očí baterkou. Ráno som sa jej spýtal, prečo to robí. Že ma to obťažuje. Cítila sa nahnevane, keď som od nej žiadal jasné vysvetlenie, povedala mi, že sa musela presvedčiť, či som v izbe prítomný, že je to jej povinnosť. Tak som sa jej opýtal, prečo sa presvedčuje opakovane, niekoľko krát za noc. Jachtala, na to nemala žiadnu odpoveď. Myslím si, že bola úchylná. Nič, čo som jej kedy povedal mi neverila. Bola podozrievavá a zlá. Ako môžete pristupovať k niekomu s neustálym upodozrievaním. Taká bola Rákyová. Mal som v sebe strašnú zlosť, ktorú som dusil. Len moja výchova mi bránila v tom, aby som tam po niekom nevyštartoval. Bolo toho na mňa dosť. A strašne mi chýbal otec.
Keď som stál pred bunkou diagnosťáku, prechádzal okolo mňa chlapec. Mohol mať tak desať rokov. Zastavil sa pri mne a začal sa ma vypytovať na meno a tak. Spýtal som sa ho, či nemá náhodou cigaretu. Povedal, aby som na neho chvíľu počkal. Nemohol som, lebo po chvíli ma zahnala vychovávateľka dovnútra. Za nejaký čas niekto na bunkových dverách zazvonil. Bol to ten chalanisko. Vychovávateľku požiadal, či by ma nezavolala, že len na chvíľu. Šiel som. Povedal mi, že sa mu podarilo niekomu ukradnúť sto korún a že mi bol v dedine kúpiť cigarety. Vtisol mi celé cigarety do rúk, a ešte vydané drobné do stovky, usmial sa a bežal preč. Stál som tam, ako obarený. Nechápal som. Neskôr pochopím tu čudnú, až mafiánsku spolupatričnosť všetkých domovákov. Vtedy som sa nezmohol ani na ďakujem.
