Keď otec ku nám doviedol nejakú ženskú vždy som ju svojim správaním zahnal. Správal som sa ku nej tak že nakoniec sama odišla. Otec mi nikdy za to nenadával. Bral to ako niečo normálne. Bral to tak že sa o neho nechcem s nikým deliť. Mohol sa oženiť ix krát. Ja som však celé svoje detstvo bojoval proti tomu, aby sa niečo podobného nenaplnilo. Keď som mal tak pätnásť rokov zo svojich vnútorných požiadaviek som trochu ustúpil. To už asi bolo neskoro. Otec už prestal ku nám vodiť ženy.
Keď sa otec s mamou rozviedli mal som len tri roky. Vzal ma za ruku a šli sme. Prenajali sme si nejaký byt. Už si ani nepamätám koľko takých bytov bolo. Každý jeden ten byt mi bol naozajstným domovom. Tam kde bol otec bol vždy môj domov. Ja viem že to znie tak trochu ako bulshit ale naozaj je to tak. Kde bol môj otec tam som sa vždy cítil dobre. To bol môj domov. Od rozvodu mojich rodičov, teda od mojich troch rokov som svoju matku videl asi tri krát v živote. Raz tuším na súde. Bolo to keď ocino požiadal o zvýšenie alimentov. Keď sme sa na súde dozvedeli že matka už nepracuje ako telefonistka v Slovenskom rozhlase na Mýtnej ulici ale sedí doma, otec sa postavil a stiahol návrh na zvýšenie alimentov. Keby matka so mnou komunikovala, mohol som svojmu otcovi ako sprostredkovateľ povedať, že mama je nezamestnaná a že teda nebudeme súdy zaťažovať s našou bezvýznamnou žiadosťou o zvýšenie výživného.
Jediný kontakt s matkou som mal prostredníctvom poštovej zloženky ktorú posielala spolu s peniazmi. Pravdeľne každý mesiac. Ženy matky sú asi zodpovednejšie čo sa týka platenia alimentov. Matka platila pravideľne. Otcovi som to nehovoril ale ťažko som niesol že sme len my sami dvaja. Hlavne preto že sme sa ako rodina tak zásadne odlišovali od druhých rodín v ktorých vyrastali moji kamoši. To bolo na celej veci najhoršie. Že decká ma posudzovali ako toho čo je s otcom sám. Decká neznášajú keď sa niekto odlišuje. Robí ich to neistými. Rovnako to zneisťovalo moje detské lekárky. Od mala si pamätám ako všetky vysvetľovali otcovi že toto a toto robí zle. Vraveli otcovi že ma nemôže ako malé dieťa brať na rande s partnerkou. Otec vysvetľoval, že keď to nevadi mojej partnerke, prečo by to malo vadiť lekárke. Tvrdili otcovi že muži nemajú na to aby sa plnohodnotne postarali o deti. Že keď mi nezaberali antibiotiká, tak je viac než jasné že mi ich otec nepodal. Vždy mi ich podal. Ale ja som väčšinu z desiatich dávok antibiotikového sirupu vyvracal. Detská lekárka tvrdila že nemôžem večer do postele ulíhať s ojazdenou pneumatikou do postele, ktorú sused vyhodil k plotu keď prezúval svoje auto. Lekárka si môjho otca posadila vedľa seba, spravila mu kávu a položila si ruku na otcovu. Potom sa mu hypnoticky pozrela do očí a s plechovým ksichtom mu navrhla aby ma dal do detského domova. Otec vzal kávu, ktorú mu doktorka nachystala a pomaly ju nalial do tanierika. Potom sa postavil a vzal ma na ruky. A pobral sa preč z ordinácie. Nahlásili sme sa u jej kolegyni naproti cez chodbu. Nie žeby to bolo u nej lepšie. Ja viem. Nemal som vždy čisto umyté uši. Ani perfektne vyžehlenú košeľu. A u nás doma to niekedy vyzeralo tak ako keby tam práve padla bomba. Ale bol som vždy spokojné dieťa. Bol som šťastné a na svojho otca vždy pyšné dieťa.
