Bola ňou vzbura a neposlušnosť. Nikdy som si nemyslel že pohoďáka Miša z našej triedy na zdravotnej škole niekedy chytím pod krk a šmarím ho o stenu. Bol raz toľký ako ja a navyše bol dobrovoľný hasič. To mi však bolo jedno. Bol som neurvalý aj ku dievčatám. To čo sa obyčajne od dievčat požaduje s pokojom a romantikým kukučom som si teraz žiadal rozhodne a suverejne. Táto nezmyselná bezprostrednosť ma pomaly premáhala a stávala sa súčasťou mojej bežnej povahy. Ak mi niekto povie že sa skoro dospelý človek nemôže tak zásadne zmeniť tak klame alebo ničomu nerozumie. U mňa to bol akýsi obranný reflex ktorý ma nakoniec načisto zdolal. Existovala jediná situácia kedy som sa dokázal maximálne upokojiť a naplno uvoľniť. Z môjho vnútra sa zrazu vytratila agresivita a oblial ma náhly pokoj. Bolo to počas chvíľ strávených s mojim otcom, ktorého som navštevoval v trenčianskej nemocnici.
Už som chcel otca objať na rozlúčku, keď mi oco povedal aby som si sadol na posteľ, že so mnou musí niečo prebrať. Povedal mi že už tu v nemocnici nechce viac byť.Tvrdil mi že už je zdravotne úplne v poriadku. Že chce ísť už domov. Pomyslel som si že si možno neuvedomuje že nič také ako je domov, my dvaja nemáme. Prekvapil ma keď povedal že vie o tom že sme prenajatý domček vrátili naspäť jeho majiteľom. „Pretelefonoval som včera a dnes celý majland." Povedal otec. „Prenajal som nám dvom byt v Zámostí tu v Trenčíne. Je to len kúsok od detského mestečka. Michal zajtra ho pôjdeš prevziať. Dostanem ťa odťiaľ. Naši noví domáci nám spravili veľmi dobrú cenu."
