Nevadilo mi že ma vo veci dyslexie nechcel pochopiť. U starých učiteľov a vychovávateľov je to asi normálne. Oni tieto nové diagnózy jednoducho neberú. Žiaci sa kedysi delili na tých dobrých a usilovných a potom na lajdákov. Ďalšie delenie detí by už títo starí pedagógovia nezvládli. To čo mi na celej veci vadilo bolo že ma chcel udrieť. Čo pre boha berú na tých pedagogických školách? Kto vie viac kričať? Alebo kto lepšie dokope dieťa? To im nikto nevysvetlil že žiadne decko neprijme agresiu od cudzieho človeka? To je citlivé územie. Odišiel som do svojej izby. Lisník za mnou poslal vychovávateľku Forgáčovú, ktorá zrovna nastúpila do nočnej služby. Niečo splietala o tom že to možno ujco Lisník prehnal. Že on si to uvedomil a že ho to mrzí. Odpustil by som mu hneď keby mi to prišiel povedať sám.
Tete Forgáčovej som povedal, že u mňa týmto nadobro skončil. Že som si ho prestal vážiť. Ak som doteraz v bunke poslúchal nejakého vychovávateľa tak to bolo preto, že som mu nechcel spôsobiť problémy. Ak sme ako chovanci v bunke svojho vychovávateľa neposlúchali, museli toto naše neposlúchanie vychovávatelia vysvetľovať na riaditeľstve. Prečo a začo. Ty si za neho zodpovedný. Nezvládaš ho? Uvedomoval som si to naplno. Ak sme s mojimi spolužiakmi zo školy sedeli po vyučovaní v krčme, zrazu som sa postavil a povedal som spolužiakom že už musím ísť do Mestečka. Myslel som práve na ujca Lisníka. Aby nemal kvôli mne problémy na riaditeľstve. Že zase bude musieť vysvetľovať môj neskorý príchod do bunky. Chcel som ho toho ušetriť. Záležalo mi na tom. Záležalo mi na ňom. Týmto dňom som však na neho prestal brať ohľady. Zaradil som ho medzi ostatných vychovávateľov. Nebol som ani po tomto všetkom na neho drzý, ani som nijako nezmenil prístup k nemu. Jednoducho som sa už o neho prestal báť.
