Vždy chcel aby som sa na všetkom podieľal. Od ničoho ma nikdy neodstrkoval. Vždy ma rešpektoval. Zákon nezákon otec vždy presadzoval svoje vlastné postupy. Bol to pre mňa balzám na dušu. Získal som tak silný pocit že mám zrazu i ja svoj domov. Spoločný s mojim otcom. Aj keď som bol stále v Mestečku. Vedel som že sa práve začína boj o to aby ma otec vytiahol z detského domova. Vedel som že preto spraví absolútne všetko. Nešlo len o akúsi zmluvu o prenájme bytu. Bola to priepustka z môjho väzenia. Lístok do normálneho života. Tak sme obaja tú zmluvu za stolom v otcovej nemocničnej izbe podpísali.
V ruke som držal prenájomnú zmluvu a kráčal som po nemocničnej chodbe k východu z oddelenia. Ocinov ošetrujúci lekár ma zastavil. „Michal môžem vás takto oslovovať?" opýtal sa ma doktor. „Jasné." „Váš otec požiadal o prepustenie z oddelenia. Je ešte dosť dôvodov aby sme ho tu nejaký čas držali. Ale pretože poznám vašu rodinnú situáciu, chcem vyhovieť jeho požiadavke. Musím mať však istotu že keď otca od nás prepustíme, bude mať kam ísť. Rozumiete mi Michal?" Stále som sa usmieval. Páčilo sa mi čo doktor hovoril. Roztiahol som ruličku našej prenájomnej zmluvy a ukázal som ju doktorovi. Položil mi ruku na pleco a povedal, „som veľmi rád Michal." Tuším po mne normálne vyjel, napadlo ma v tej chvíli. Staral sa o môjho otca. Pokojne sa s ním budem vodiť za ruku po Mierovom námestí. Pretože som už dosť meškal pridal som rázne do kroku. Čakalo ma v Mestečku ešte vykonanie pridelených rajónov. Dnes som mal na starosti záchody.
