K oschnutému a studenému jedlu. Nezjedol som ho. Pretože som sa práve vrátil od otca a ten ma vždy riadne nachoval. Nemali sme dostatok peňazí a tak otec varil len veľmi jednoduché a nenáročné jedla. Fazuľovú polievku, granatírsky pochod, slepý guláš, nejaké tie zemiaky s klobásov, špagety, kapustnicu alebo zemiakové placky s údeným kolenom. A podobné fajn vecičky. Samozrejme že keď som k večeru došiel do Mestečka nedokázal som zjesť hnusný studený na ústa sa lepiaci štátny obed. Jané že z toho bol hneď oheň na streche. „Najskôr sa sťažuješ že si hladný a nakoniec ani nezješ čo ti tu dávame."
Jano môj bývalý spolužiak bol v Mestečku vychovávaný v bunke vychovávateľa Hnáta. Šiel raz na riaditeľstvo ústavu. Potreboval nejaké potvrdenie od vedúcej výchovy Janišovej pre školu. Dvere do jej kancelárie boli pootvorené. Jano začul Karola, ktorý bol z našej bunky. Rozprával sa s Janišovou. Karol pravideľne donášal na riaditeľstvo. Rovno Janišovej. Postupne označoval všetky deti z našej bunky. Ku každému menu pridal nejaké previnenie. Keď na niekoho žiadne nemal proste si ho vymyslel. Karol bol hodne nešťastný chlapec. Pobyt v Mestečku znášal veľmi zle. Nemal som ho rád. Bolo v ňom strašne veľa hnevu. Celý čas som to chcel nejako zmeniť. Chcel som sa mu priblížiť. Nemám rád okolo seba ľudí ktorí sa na mňa hnevajú. Posadil som ho za môj počítač a ukázal som mu nejaké gamerské fintičky. Okamžite sa ponoril do tohoto virtuálneho sveta počítača. Večer bol však zase veľmi nepriateľský. To že chodil donášať na riaditeľstvo som nejako moc neriešil. V každom kolektíve sa nájde niekto taký. Čo ma však prekvapovalo bola tá skutočnosť že Janišová a jej podobní toto správanie prijimali. Akceptovali ho. Takýto chovanci boli zo strany riaditeľstva takmer nepostihnuteľní. „Som rada že si taký rozumný." Povedala mu Janišová keď skončil svoje žalovanie na nás. Na mňa nažaloval že fajčím v areáli ústavu a že som zase včera prišiel neskoro a navyše podgurážený do bunky. A potom prišli tresty. Karolov basic príbeh som nepoznal. Nevedel som čo sa odohralo v jeho živote. Prečo sa dostal sem do ústavu. Zdá sa že jeho príbeh nepoznal nikto. Možno ho ani sám nepoznal. Proste sa jednoho dňa ocitol v ústave a basta. Karol už nežije. Zomrel vo svojich osemnástich rokoch. Mal na krku obrovský lymfóm. Zomrel 11. 11. 2011. Numerológovia by si pošmákli. Keď som sa to nedávno dozvedel od Braňa, nepremohol ma smútok. Bolo to niečo iné. Taká akási divná zádumčivosť. Snáď ľútosť že som neurobil viac aby sme sa spolu zblížili. Mal som zlý pocit z premárnenej šance. Bola to šanca.
Prohlížeč nepodporuje vložené rámce nebo je nyní nakonfigurován tak, aby je nezobrazoval.
