Na druhý deň oznámila Aďa triednej profesorke Borčányovej, že jej včera zo školskej tašky zmizol celý triedny fond, ktorý mala u seba. Triedna iba krútila hlavou. Povedala nám že je sklamaná. Obrátila sa na nás a vyzvala všetkých aby sa ten kto ukradol Aďke peniaze z tašky dobrovoľne okamžite prihlásil. Robilo to šestopäťdesiat korún. Hovorila o nezodpovednosti a hrozila vylúčením zo školy. Nikto sa neprihlásil. Potom profesorka rozdala každému v triede malé papieriky. Mali sme na papierik uviesť meno vinníka. Mali sme napísať kto mohol tie prachy ukradnúť. To že som tie peniaze ukradol ja si myslelo hneď päť ľudí. Sedem študentov sa vyjadrilo, že si to ukradla Aďa sama. Bolo nás v triede devätnásť. Ja som napísal že to spravil Fantomas. A chalani z triedy a ešte nejakí ďalší neoznačili na papieriku nikoho. Takže tých sedem ľudí, ktorí označili Aďku ju možno skôr označili za zodpovednú. Asi si nemysleli že je zlodejka. Nakoniec čo si budeme hovoriť mala zverený do starostlivosti triedny fond. Takže podľa tohoto uvažovania, najdôležitejší potencionálny zlodej som pripadal do úvahy ja. Triedna na základe tohto čudného vyšetrovania povedala Aďe, že fond musí nahradiť. Aďa v nasledujúce dni ku mne hodne ochladla. Prestala so mnou komunikovať a vyhýbala sa mi. Rovno som prišiel cez prestávku za ňou a potichu som jej povedal, „Aďka ja som tie peniaze fakt nevzal. Ty si myslíš, že som ich vzal? Nejako si posledné dni prestala so mnou hovoriť." Aďka sa pozrela na mňa a s bolesťou v tvári mi povedala. „Ale nie Michal nie. Nemyslím si to. Ja mám krámy."
Trieda si o mne myslí že som zlodej (025)
Pokračovanie: Aďka ma pozvala po škole na kofolu. Hanbil som sa. Nemal som pri sebe ani korunu. Nie žeby pozvanie a platenie od baby bolo nejako zvlášť pre chalana ponižujúce. Skôr si myslím že sa to nepatrí. Silvia niesla ťažko keď sa dozvedela, že ideme s Aďkou spoločne na kofču. Asi sa cítila urazená. Vysvetlil som jej, že som ju nemohol pozvať. Že som bol sám pozvaný a že nemám peniaze, teda som ju pozvať ani nemohol. Silvia nakoniec s nami ku Kozlovi nešla. Bolo mi to ľúto ale nemohol som to dať najavo, aby som kamarátku Aďku neurazil. Sedeli sme tam až do večera. Tentokrát ma skoro Aďka nepustila ku slovu. Rozprávala že to nemá doma vôbec ľahké. Hovorila, že už od štrnástich rokoch si musí na šminky a oblečenie privyrábať. Rodičia jej povedali že jej tieto veci financovať nebudú. Prebrali sme vtedy u Kozla všetkých spolužiakov a spolužiačky. Bolo to moc fajn.
