Chápem otázku osobnej hygieny. Je osožná a príjemná. V tej dobe som predsa študoval na zdravotnej škole. Mal som s ňou však zo začiatku v detskom domove veľké problémy. Všetko mi bolo cudzie. Ľudia, poriadky i veci, ktoré ma obklopovali. Vyzlečte sa v cudzom a nepriateľskom svete, na obdiv všetkým. Kde na vás zazerá aj kľučka od dverí. A producírujte sa potom pred ľuďmi, ktorých by ste najradšej vymazali zo svojho života, potom čo ste ich po jednom pozhadzovali z útesu. Nie som hanblivý, nie som však ani exhibicionista. Prischla mi prezývka smraďoch. Hneď na začiatku pobytu v detskom domove. Nie preto, žeby som tam niekomu smrdel, ale možno preto, že si ostatní všimli môj úsporný hanblivý osobný hygienický program. Síce som nikdy nepochopil, prečo by som mal po okúpaní sa a jedinom jednom utretí sa do osušky, túto mal hneď zahodiť do prania, ale bežné hygienické postupy mi nikdy neboli cudzie. Potom keď si vás všetci zaradia, nezmeníte už ich pohľad, ani keby ste bol stelesneným hygieny samej. Neskôr keď ocino prenajal byt blízko detského mestečka, nemal som už tento problém. Na záchod a kúpať sa, som sa chodil ku nám do garsónky. Prezývka mi však zostala.
Raz prišiel za mnou vychovávateľ Golián a ponúkol mi nejaké svoje trička z domu. Nič moc, žiadna značka, len obyčajné tričká. Jedno z nich som si ráno obliekol. Do večera, kým som ho mal na sebe, som sa hnusne vyhádzal po celej hornej časti tela. Vyrážka sa mi rozširovala aj potom, čo som si už žiadne Goliánove tričko neobliekol. Hodil som všetky jeho tričká do koša. Musel som s tým k doktorovi. Chápal som, že to mohlo byť od pracieho prášku, ktorý vychovávateľ doma používa. Celá príhoda však po zmiešaní sa s mojou novonadobudnutou prezývkou, nadobudla čudnú pachuť. Pedagóg Golián ma napadol, ako si ja opovrhnutiahodný "smraďoch" môžem dovoliť naznačovať, že on vychovávateľ je nečistotný. Nič som nikomu nenaznačoval, len som Goliánovi povedal, prečo som sa vyhádzal.
Trochu o intimite (070)
Pokračovanie: Samozrejme, že som veľa premýšľal. Čo je na ústave to najhoršie. Nemôcť sa kde schovať. Nemôcť odisť od tých, ktorí mi práve lezú na nervy. Či chcete, alebo nie musíte zotrvať, tam kde práve ste. Normálne človek odíde, keď má všetkého plné zuby. Tu sa to nedá. Zavriete sa vo svojej izbe, ale furt počujete zvonka zvuky, ktorých ste súčasťou. Svet okolo seba nevypnete. Nemôžete sa vziať a ísť sa niekde prejsť. A potom ešte to, že cudzí ľudia sa vám nabúrajú do vašej osobnej zóny a poprehadzujú vo vás, čo len chcú. Načo siahnu zbúrajú. Ňúrajú sa vo vašich osobných pocitoch a veciach, ktoré patria len a len vám. Jedným slovom, vezmú vám vaše súkromie. Patríte všetkým deckám v bunke a všetkým vychovávateľom. Ste im vydaní na milosť. Nikde sa pred nimi neschováte. Najradšej by ste si zo všetkých spravili kamarátov, aby ste tak zmarili stav, ktorý zavládol . Ako nákladiak sa vám všetci nabúrali cez fasádu domu rovno do obývačky. A miesto toho aby ste volali o pomoc, rozhodli ste sa práve teraz v miestnosti povysávať. Všetkému sa musíte prispôsobiť. To nie je o dohode, to je o plnom akceptovaní stavu. O kapitulácii. Bezpodmienečnej, posratej kapitulácii.
