Jedno viem naisto. To čo naozaj zhoršuje opusteným deckám život v decákoch sú nepripravené emočné rozhodené ženy ktoré sú ešte aj dodnes na vychovávateľských a riadicich postoch v Mestečku.
Jana aj s jeho dvoma sestrami si vzali z Mestečka do svojej rodiny manželia Slukovi. Pred tým robili vychovávateľov v Mestečku. Slukovci boli láskaví a vľúdni ľudia. Boli formálne aj naďalej zamestnancami detského domova ale teraz fungovali ako profesionálni rodičia vo vlastnej rodine. Jana som poznal veľmi dobre. Chodili sme spolu na základnú školu do Kubrej. Vtedy som ani netušil že nás tak osudovo naše cesty zvedú do jednej spoločnej. Jano pôsobil ako spokojný a bezstarostný chalan. Viem že manželia Slukovi ako profesionálni rodičia mali vážne spory s riaditeľstvom detského mestečka. Napriek tomu sa súrodenci v ich rodine mali veľmi dobre. Ich pestúni sa o nich dobre starali. Mestečko jedného strašného dňa zrušilo dohodu so Slukovými a všetky ich osvojené deti sa museli vrátiť späť do Mestečka.
Stalo sa to tak, že Janova staršia sestra sa rozhodla že bude žiť so svojim priateľom v jeho byte. Plánovali spoločnú budúcnosť. Časom i vlastnú rodinu. Janová staršia sestra navštevovala vysokú školu a bola už dospelá. Slukovi jej vysvetlili že sa teda bude musieť na kratučký čas vrátiť do Mestečka, kým sa všetky náležitosti vybavia papierovo. Zrušenie ústavnej výchovy a podobne. Úradníci detského domova jej návrat umožnili a nasťahovali ju do zariadenia „na pol cesty". Šlo o zariadenie už pre dospelé odchované ústavanské deti. Toto zariadenie nebolo napojené na bežný systém detského domova. Bolo to vlastne zariadenie ktoré malo napomáhať k adaptabilite domovákov na normálne prostredie bežného života. Dokonca tu chovanci platili symbolické nájomné. Tu v bunke pre mladých dospelých mala Janová sestra vyčkať na prepustenie z Mestečka. Riaditeľstvo Mestečka o tri dni úplne zrušilo spoluprácu so Slukovými. Nariadili okamžitý návrat všetkých troch súrodencov do domova. Dvaja z nich neboli ešte dospelí. Odôvodnenie znelo tak že nie je vhodné aby sa od seba oddeľovali súrodenci. Môj kamarát Jano bol doslova zlomený. Len veľmi ťažko to dával najavo. Cítil som že sa mu nechce žiť. Bál som sa o neho. Jednoducho mu zo dňa na deň zrušili rodinu. Tento postup som absolútne nechápal. Myslím si že na riaditeľstve Mestečka sa vtedy totálne zbláznili.
Ako som vravel Jana som dobre poznal. Chodili sme spolu do triedy na základnej škole. Vtedy ešte býval u manželov Slukových. Dokonca mi prebral v devine babu. Nebral som to nejako tragicky. S Kačkou ma to až tak nebavilo. S Janom som nastúpil na vtedy novozriadenu socialno pedagogickú školu v Trenčíne. Po mesiaci som ja prestúpil na zdravotnú školu. Jano tam zostal. Skoro za dva roky sme sa spoločne stretli v Mestečku.
