„Keď ma sem do Mestečka umiestňovala teta doktorka Havranová, vedúca sociálneho oddelenia v Trenčíne tvrdila mi, že svojho otca môžem navštevovať. Hovorila niečo o potrebných kontaktoch dieťaťa s rodinou a podobné veci. „Nechápem prečo mi to zakazujete."
Janišovej zazvonil na stole telefón. Dvihla ho. Ozval sa nejaký mužský hlas ktorý bol najedovaný. Pochopil som že je to asi jej manžel. Zháňal sa po ich synovi. Neskôr som sa od kamaráta zo školy dozvedel že ma len šestnásť rokov. Podľa všetkého bol o niečo mladší ako ja. Vedúca výchovy povedala do telefónu že ho nevidela už štyri dni. Že vraj je u kamaráta. Muž na druhom konci asi celý najedovaný zložil telefón. Janišová vykrútila nejaké iné číslo. Ozval sa kamarát jej syna. Tak som to pochopil. Bolo jasne počuť čo mladý hlas na druhom konci hovorí. Najskôr sa vyhováral že o jej synovi nič nevie. Janišová na neho zvyšovala hlas. Chvílku sa kamarát jej syna odmlčal a potom Janišovej povedal že jej chalan je v Rakúsku a že tam bude aj s inými mladými až do konca mesiaca. Vykašľal sa na školu, vlastným rodičom nič nepovedal a šiel kľudne s kamarátmi do Rakúska. Tak toto by som ja svojmu otcovi nikdy neurobil. Takáto matka, ktorá nezvláda ani svojho vlastného syna nás ide vychovávať a ide mi dávať rozumy ako mám žiť. Počul som že je dnes riaditeľkou detského mestečka. Keď vedúca výchovy Janišová skončila so svojimi hodne trápnymi telefonátmi, zopakovala mi že keď sa budú moje neskoré príchody zo školy opakovať dá návrh na polepšovňu. A povedala mi, že už môžem ísť do bunky. Ešte vo dverách som jej na rozlúčku povedal, „nebojte sa do Rakúska neodídem."
Bolo zopár ľudí, ktorí boli viac než fajn. Patrila k ním aj vedúca sociálneho úradu v Trenčíne teta doktorka Havranová. Otec s ňou dnes hovoril. Doteraz je na svojom úrade. Nakoniec mi pomohla tento môj problém s návštevami môjho otca vyriešiť. Asi volala do Mestečka a nariadila im tam že môžem navštevovať svojho otca, pretože mi v tom po nejakom čase už nebránili. Nepodporovali ma v tom síce, možno okrem ujca vychovávateľa Lisníka, ale mi už aspoň nebránili. Bolo to fajn a potešil som sa tomu. Šlo predsa o môj osobný priestor. Doktorka Havranová bola naozaj dobrá. Pomohla mi aj s nejakými inými vecami. Kiež by bolo takých pracovníkov viac. Takýchto anjelov strážnych však nado mnou bdelo len veľmi málo. Väčšinou to boli najedovaní a nechápajúci čerti a čertice. Niektoré veci sa vyriešili. Zase som však mal stále od vychovávateľov na tanieri že sa chodím žalovať na úrady. To mi bolo jedno, kašľal som na nich. Veď sa s nimi nijako nedalo.
Editované. Pridal som informáciu, že Janišová je dnes riaditeľkou Mestečka. Tak som počul.
