Raz ku raňajkám spravil Golián perfektnú pomazánku. Nikomu z detí nechutila. Ja som sa išiel zblázniť. Nevedel som sa jej poriadne dojesť. Veľmi mi chutila. Decká ohŕňali nos. Zjedol som aj ich porcie. Osem rohlíkov hneď pri stole a ďalšie štyri rožky som si vzal so sebou do školy. Mrkvovo tvarohová pomazánka. A ešte v nej bola cibuľka a jemno nakrajaná šunka. A snáď aj maslo. Pytal som si od neho recept, aby sme si ju mohli niekedy spoločne s otcom spraviť. Ľuboš niečo zahundral a odišiel preč. Mohli sme mu tykať. Aj toto bola známka jeho takzvanej férovisti. Mal problémy s komunikáciou. Veľmi dlho som sa k nemu dostával, ale veľmi rýchlo som ho potom aj stratil. Bola v ňom akási čudna ženskosť. Museli ste si jeho pozornosť dobíjať. Snažiť sa o to aby si vás všimol. Pravý opak toho ako by to malo byť. Vychovávateľa by si si mal vedieť rýchlo získať a veľmi ťažko ho stratiť. Istota je dôležitá. To som ešte nebol oboznamený s tým najdôležitejším mestečkárskym pravidlom. Ak chce vychovávateľ so mnou dobre vychádzať, musí sa snažiť o to v prvom rade on sám. Ináč povedané, kašlem na teba z vysoka. „Jasné odnes to a choď," dirigoval. Bol odmeraný a nedostupný. A nikdy s nami netrávil spoločné televízne večery. Sadol si do vychovávateľského bytu a stále tam niečo písal. Bol by perfektný vychoš pre malé deti, ale k nám väčším chalanom sa ani len nepriblížil. I keď sa o to veľmi snažil.
Moja prvá hostiteľská návšteva. V tomto označení je toľko tuposti a sprostosti až no. Ja som hosťom vo svojej vlastnej domácnosti? Čo je to za blábol? To kto také niečo vymyslel? Po dlhej dobe som mohol s ocinom stráviť náš spoločný čas. Po dvoch mesiacoch. Bolo to uchvacujúce. Bolo to naše. Vtedy bola stravná norma pre chovanca v mojom veku sedemdesiatdeväť korún. Za nejaký čas ju zvýšili na osemdesiatdva korún. Niekde hodne vysoko mali pocit že musia deťom v ústavoch na strave prilepšiť. Túto čiastku dostal otec dva krát, teda na dva víkendové dni, ktoré som mal s ním stráviť. Keď som došiel ku nám do bytíku mal pre mňa otec nachystané bravčové varené kapustu a knedľu. Nie pečené mäso, pretože sme nemali trúbu. Zistil som že varené mäso v osolenej vode s korením je omnoho chutnejšie ako keď sa upečie. Musíte ho však variť veľmi pomaly. Otec pri mne presedel na posteli celú noc. Stále na mňa pozeral. Niekoľko krát som sa prebudil a našiel som ho ako mal pohľad upretý na mňa. „Si v poriadku?" opýtal som sa ocina. „V tom najlepšom poriadku Miško."
