Je školský rok. A ja môžem začať žiť život bezstarostného študenta. To bola vážna trhlina do systému môjho súčasného osobného väzenstva. Pred školu prišli aj ďalší chalani, čo robili opraváky. Šli sme ku Kozlovy. Utrhol som sa, ako z reťaze a začal som do seba hádzať jedno pivo za druhým, nejaká ta vodka k tomu. Prepíjal som peniaze na dobitie kreditu na MHD, ktorý mi v mestečku dali. Mestečkári sú všade. Zrazu sa ich okolo nás v krčme vyrojilo hneď niekoľko. Ty si ten nový, kričali. Za chviľu z toho bol taký malý Októberfest. Do bunky som prišiel až večer, po deviatej hodine napitý, ako Dán. Vychovávateľka zalomila rukami. Tvárila sa prísne, ja naopak rozjarene. „Prišiel si neskoro a ešte aj opitý!“ Sebakriticky som zhodnotil vlastnú situáciu: „Máme problém Hustone.“ „Dám podnet na tvoje umiestnenie do polepšovne,“ kričala vychovávateľka. To som začul, keď som zavieral za sebou dvere mojej izby. No to som teda dopracoval, povedal som nahlas, keď som dopadal oblečený do svojej postele. Tatko v nemocnici, život v prdeli a ja navyše v polepšovni. Keď som sa otáčal smerom k stene, spoločne s celou izbou, zdalo sa mi že kamsi padám. Doteraz som mal pocit, že už viac nemám kam padať. No, človek nikdy nesmie strácať hlavu.
Zobudil ma budík. Len čo som otvoril oči, otvorila, bez zaklopania, vychovávateľka dvere a zakričala na mňa, že za to, čo som vyviedol, pôjdem do polepšovne. A že mi dáva minusový bod. „Mrzí ma to teta. Viac sa to nebude opakovať.“ Ako keby som nič nepovedal. Hučala ako piliňák ďalej. Vyšiel som z kúpelne a šiel som na raňajky. Vychoška neustále mlela svoje o polepšovni. „Ja viem prehnal som to.“ Stále spievala svoju pesničku o nápravnom ústave. Hodil som chleba na stôl a povedal som: „Vy sa mylite teta! Bol som sem zavretý, ale môj otec nedá nikdy súhlas k polepšovni. To si prosím zapamätajte. Som tu dobrovoľne a takýto súhlas od neho potrebujete.“ Keď som vychádzal z bunky, počul som jej dychčanie, zrejme potrebovala predýchať moju trúfalosť.
