Mal som problémy s kúpaním. Nedokázal som sa v spoločnej kúpelni ani vyzliecť do naha. Vyzliecť zo seba šaty je stať sa hodne zraniteľným a slabým, ešte viac než som bol. Intímnosť a súkromie, to je to čo strácate v spoločných sprchách. Nekúpal som sa, pokiaľ to len šlo. Podobné pocity som mal aj s používaním záchoda. Psychológ by vám to možno vyvsvetlil, a možno ani nie, možno by nenašiel tu správnu tabuľku pre mňa. Poslali ma k psychiatrovi, to bolo v rámci diagnostického vyšetrenie, ktoré som mal postúpiť. Kvasnička známy detský psychiater, ktorý pôsobí v Trenčíne sa tváril mako mudrc. Vychovávateľka si sadla vedľa mňa. Psychiater v ošuntelom svetri sa na mňa pozerala počúval ma. Vlastne som nič nehovoril. Ak by bol poslal vychovávateľku za dvere, asi by som mu možno aj predstavil. Nezaujimal ma.
Bol som za ocinom v nemocnici. Pozeral na mňa a dlho si nespomínal. Sadol si na posteľ a zložil si ruky do klína. Nevedel ma nijako zaradiť, videl som ako sa snaží spomenúť si na koho sa to len podobám. To nevadí, ani ja si už nepomínam kto som. Objal som ho a poboskal. „ocinko, mám sa dobre, hodne veľa jem a som spokojný. Dobre sa tam o mňa starajú a sú tam na mňe všetci dobrí. Nič mi nechýba. Mám nových dobrých kamarátov a som veľmi šťastný. Mám všetko, na čo si len spomeniem.“ Otec sa rozplakal.
