25. sep 2012 o 19:09 (upravené 11. nov 2012 o 21:10)
Páči sa: 0xPrečítané: 671x
Klopú k vám Jehovisti (018)
Nech už nám Jehovisti ležia v žalúdku, je pravdou, že oni všetko, čo činia, robia z presvedčenia a úprimne. Je to asi nejaká choroba, ktorá ich k tomu vedie. Choroba, ktorá sa, tu a tam, objaví medzi nami. Rešpektovaná nutnosť. Ako zlé počasie. Chválapanubohu, nie je to príliš prenosná choroba, ale rozhodne je tu. Mňa, napriek tomu, že nie som Jehovov svedok, dosť udivuje, časté nepriateľstvo, ktoré niektorí jedinci proti ním, prejavujú. Ani na bláznivých ľudí, či nerozumné decká, hneď nereveme. Automaticky ich berieme na milosť a rešpektujeme ich. Je to, ako keby som sa rozbehol proti otvoreným dverám a potom, tesne pred tým, ako do nich s rachotom vrazím, ich niekto s milotou a úsmevom na tvári, otvorí.
Keď som pred rokmi chodil s bratmi, ale aj s mojim ocinom, do kresťanskej zvestovateľskej služby, z domu do domu, aby sme domácim, s nevinným úsmevom na tvári, ohlasovali zničenie tohto bezbožného sveta, našlo sa dosť ľudí, ktorí nás pozvali na rozhovor do svojho bytu. Pozorne nás usadili a starali sa o nás. Vtedy som sa hanbil, ako pes. Za seba i za svojich kresťanských bratov. Domáci k nám boli slušní. No a my sme im prišli povedať, že už čoskoro všetci pomrú! Správali sa ku nám, ako ku vzácnej návšteve. Mali spôsoby a mali slušnosť. Viedli s nami vecný, rešpektujúci rozhovor a slušne s nami o témach polemizovali. V takýchto prípadoch, by som sa najradšej prepadol od hanby pod zem.
