Bol som predčasne, doslova naštepený na dospelácky svet. Iná alternatíva nebola. Vyhľadával som svet dospelých. Bol som neraz prítomný v rodinách dospelých bratov. Otvorili si fľašku vína a žartovali medzi sebou. Bavili sa. Boli zrazu iní. Poznal som ich len stuhnutých a zodpovedných. Pokladal som to za hotové rúhanie. Aj keď dnes viem, že to až tak nemuselo byť. Videl som to v rozpore medzi biblickým učením a tým, ako sa teraz chovali. Detsky blbnúť som mohol, akurát tak s mojim otcom. Je to vážny muž a tak nič moc.
Vo svojich modlitbách k Jehovovi, som nepredkladal prosby, aby sa tento bezbožný, hnusný svet, konečne skončil. Necítil som to tak. Neprial som si, aby svet v tejto podobe niekedy skončil. Nášho nebeského otca som vo svojich smädných modlitbách prosil o dobrého kamaráta. Dal by som všetko, ak by som takého kamoša získal.
Modlitby k Jehovovi (005)
Pokračovanie: Niečo vás stále ženie dopredu. Ste súčasťou komunity. Nemáte potrebu zamýšľať sa hlbšie. Navyše, ak je váš rodič Jehovov svedok, cítite sa v bezpečí. Decko prijíma veci, aké sú. Nehodnotí, konzumuje. Ešte jedno slovo ma napadá v súvislosti s účinkovaním v Organizácii. Je ním slovo, samota. Moji svetskí detskí kamaráti zo školy, či zo dvora, ma pomaly po jednom opúšťali. Chcel som ich len zachrániť. Ak im samotným nedochádzalo, aký nebezpečný pre nich som, tak ich celkom isto, v tomto zmysle, inštruovali starostliví rodičia. S deťmi Svedkov to bolo podobné, len z iného dôvodu. Bol som príliš iniciatívny Svedok. Angažovaný. Taký malý mudrlant. To ich dosť ľakalo. Ako partnera do služby zvestovania ma ako-tak akceptovali, ale na ihrisko, či k počítaču, so mnou, ani za boha, nechceli. Keď som prišiel na kresťanské zhromaždenie, sadol som si na stoličku a smútil som. Iné deti sa bezstarostne naháňali po Sále kráľovstva. Aj tak vás stále niečo poháňa dopredu, pretože cesta dozadu neexistuje. Aspoň závislé dieťa ju nevidí.
