Celý môj detský život bol spojený, veľmi úzko spojený s organizáciou Svedkov Jehovu. Už ani neviem koľko rokov som mal, možno štyri roky, keď som sa začal zúčastňovať služby zvestovania božieho kráľovstva. Ráno vstať naraňajkovať sa, umyť zúbky, pekne sa obliecť a vyraziť do terénu. V sobotu a nedeľu. Cez týždeň som predsa musel do škôlky. Mal som na túto príležitosť ušité dva chutné oblečky. S vestičkami. Nechodil som do zvestovateľskej služby s otcom. To bola nuda. Radi si ma podávali z ruky do ruky, zrelí muži zvestovateľskej služby z nášho kresťanského zboru. Priam sa predháňali v tom, s kým dnes pôjdem do zvestovateľskej služby. Tešil som sa, až budem zvoniť na dverách domov a bytov, aby som zachraňoval tých zlých ľudí pred Armagedonom. Ak by mali ľudia na svojich bytoch, či domoch, zvončeky o niečo nižšie, bol by som ešte radšej. Tak ma môj veľký brat, ktorý ma sprevádzal, naddvihol. V mojej prítomnosti sa chlapom, alebo, ak chcete, bratom, zvestovalo, ak nie o niečo ľahšie, tak určite zaujímavejšie. Stáť pred dverami a oslovovať nevercov v prítomnosti roztomilého, brčkavého štvorročného chlapca, predpokladalo určite zaujímavé zážitky. "Teta ak nebudete veriť v boha Jehovu, zomriete!" No viete si predstaviť, aké roztomilé to musí byť, ak také niečo začujete z úst štvorročného chlapca?
Pokračovanie
Teta, ak neuveríte v boha Jehovu, zomriete (003)
Pokračovanie. Jehovovi svedkovia na mňa pôsobia priateľsky. Tu a tam sa im prihovorím. Stoja aj v našom meste s literatúrou a spokojným úsmevom na tvári. V momente im úsmev zmrzne, keď im poviem, že som bol vychovávaný v rodine Svedka, ale že nie som jedným z nich. Tetušky si ma prísne premerajú od hlavy až k pätám. Snažím sa rýchlo zachraňovať situáciu. Vravím, trochu zmätene, že som nebol nikdy pokrstený a teda, že som až tak moc nesklamal. Že sa to teda nepočíta. Cítim ich pohľady. Nepomôže žiadna výhovorka. Zrazu sa hanbím, ani poriadne neviem za čo.