Umyla ma a vymyla mi mozog, Jehovistka jedna (029)

Mala na hlave šatku, ako sa to nosilo na dedinách. Má ju možno dodnes. Bola usmievavá a chýbali jej zuby. Bola oblečená v takých pestrých sukniach. Rómka aj so synom. Mala syna už na staré kolená. Šarközyovci. V kuchyni mali obrovskú pec, na nej hrnce s jedlom, ktoré teta práve pripravovala. Na stene nad hrncami porozvešané panvice rôznych veľkostí. Kopec panvíc. Náhodne, akoby ich tam niekto mávnutím ruky nahodil, a oni tam zostali. A medzi nimi obrážteky rodiny. Dokážem si predstaviť, že tam kedysi viseli sväté obrázky. A kríže. Všade bolo čistúčko a starosvetsky. Pokojne a bezpečne. A oheň v peci tancoval a veselo praskotal. Rozliala polievku do tanierov. Jej syn vyslovil nahlas modlitbu, úctivým hlasom poďakoval Jehovovi za jedlo. Ženy sa za mužov u Svedkov nemodlia, aj keď sú ich matky. Potom nám podala také obrovitánske rezne, až pretŕčali cez tanier. "Jedz a nerýp sa v tom," napomenula ma sestra Šarközyová. S rachotom vstala od stola a časť rezňa mi nakrájala. A potom si ma privinula k sebe. Pozrel som sa na ňu a bol som šťastný. Teta Šarközyová bola taká vrúcna, preto, že bola takmer bez vzdelania. Sotva sa naučila písať. Preto bola taká dobrá, aby dala ľuďom aspoň niečo. Keď ma videla, ako sa ako sedemročný, trápim s obrovským príborom, vzala mi ho a podala mi zvyšok šnicle, rovno do ruky. Keď som dojedol, na nič sa ma nepýtala a vzala ma ku studni, čo mali na dvore. Niekoľko krát zaťahala a poumývala ma. Potom vzala zásteru a utrela mi do nej tvár. Celý čas som sa na ňu zaľúbene pozeral a spokojne sa usmieval.

Editovaný nadpis