Kiež by mohol človek žiť naveky. Nikdy neopustiť svojich blízkych, rodinu, priateľov, pretože rovnako aj oni by nikdy neusnuli. Všetci by sme sa tešili zo vzájomnej prítomnosti. Celé desaťročia, tisícročia. Celé veky vekúce. Naučiť sa za svoj nikdy nekončiaci život, spustu nových vecí. Čokoľvek čo nás napadne. Keď budem mať už niekoľko storočí, rozhodnem sa venovať jadernej energii a atómovým ohromnostiam. A potom by som sa vrhol na teóriu umeleckého a tvorivého písania. Tomu by som sa venoval niekoľko tisícročí. A potom, keby ma to nakoniec omrzelo, dyslektici predsa, nikdy pri ničom poriadne nevydržia, by som sa učil jazdeniu na koni. A potom "chvíľočku" zase kresleniu a perspektíve. A šľachetnému šermu by som tiež chcel pričuchnúť. To rozhodne. A popri tom všetkom by som sa chcel naučiť poznať ženskú dušu. Je ohromná, to dnes už tuším. Je úžasná, tvorivá a krehká. Chcel by som ju naozaj poznať, prebádať ju a nakoniec jednu z tých ohromných ženských duší, aj vlastniť. Tak, ako milujúci manžel vlastní a opatruje svoju milú.
Večný nikdy nekončiaci život (034)
Pokračovanie: Jediné čo ma naozaj mrzí je, že neviem tancovať. Nikdy som nechodil na žiadne tanečné hodiny, ako to kedysi bývalo. Hovoril mi otec. Naučiť sa tancovať, vedieť kontrolovať svoje telo a pohyb. Naplno ho zvládnuť, ako jednu zo super estetických kategórii. To môže byť naozaj fajn. Chytiť babu a vedieť ju vytočiť, až bude šťastná, a celá rozosmiata. Vedieť ju v tej chvíli naplno ovládať, to môže byť naozaj fajn. Tanec je ako sex. Niekedy nežný a jemný a niekedy zas hurónsky a dynamický, vtedy keď je vonku búrka a temno. Číre, prirodzené emócie vyplávajú až na povrch. A ešte sa vedieť naučiť hrať na klavír a kresliť a možno aj spievať. A hrať futbal, floorball a ping-pong. Od malička som naučený rozmýšľať v iných časových kategóriách, ako to robia bežní smrteľní ľudia. Som odmala vychovaný z pohľadom upretým niekam do večnosti. Tak ma to Svedkovia a môj ocino naučili. Môžu sa ľudia dožiť viac, ako je bežných sedemdesiat, či osemdesiat rokov?
