Volám sa Michal Hlatký, pochádzam zo Starej Turej, malého mesta nachádzajúceho sa medzi Myjavou a Novým Mestom nad Váhom. Mojím detským som bolo odjakživa stať sa vojakom. Na základnej škole som si študoval všelijaké možné materiály o histórií s ktorou bolo späté aj množstvo vojen. To boli moje začiatky. Fascinovali ma obrázky vojakov, techniky a bojov. Prišiel čas, keď som sa mal rozhodnúť čo budem robiť a kam budú viesť moje kroky po základnej škole. Zistil som, že existuje Vojenská stredná škola letecká v Košiciach. Neváhal som a podal som si prihlášku, mal som šťastie a podarilo sa mi tam dostať. Nastúpil som na štúdium na opačnom konci Slovenska, bolo náročné si zvykať. Prvé čo so pamätám z vojenskej školy je to, že nás zobrali k holičovi a ostrihali na „blbečka“. Postupom času som začal zisťovať, že to v tej armáde funguje nejak divne. Vychovávatelia sa nám potajme hrabali v súkromných veciach, velitelia nás džubali aj keď nebolo za čo. Vždy sa nejaký nezapnutý gombík, či trčiaci vlas z pod čiapky našiel. Aby sme sa nenudili, tak sme od nevidím do nevidím pochodovali na buzeráku. Ťahali dvadsaťštyri hodinové služby a o tretej ráno chodili škriabať zemiaky, po šichte samozrejme do školy. A to sme boli 14 – 15 roční chlapci. Dalo sa to nejak prežiť. Začiatky boli ťažké ale nakoniec som štúdiu ukončil s vyznamenaním. Svoju kariéru profesionálneho vojaka som celú prežil v Dopravnom krídle Kuchyňa. Čím som bol starší a viac som chápal ako to v tej armáde akosi nefunguje, tým som mal väčšiu chuť niečo zmeniť a poukázať na nedostatky. To sa bohužiaľ v ozbrojených silách nenosí. Velitelia sa tvária ako všetko funguje. Pri návštevách generálov a ministrov sa vždy stavali potemkynove dediny. Technika sa natierala naftou aby sa blyšťala, síce nefungovala, obrubníky sa natierali na bielo, a čo nešlo natrieť to sa zakrylo maskovacou sieťou. Keď bolo treba poslať niekoho na zdokonaľovací kurz tak sa posielali tí najneschopnejší, lebo tí dobrí by chýbali. Tak sa stávalo, že tí horší boli povyšovaní a tí najlepší prešľapovali na mieste. Prípadne ako kvalifikácia na povýšenie stačil strýko generál, či nejaký ten úplatoček za povýšenie. Keď som sa o úplatkárskych praktikách dozvedel chcel som to riešiť, nahlásil som to, chodili za mnou príslušníci vojenského obranného spravodajstva, ale nič sa nedialo. Nakoniec za mnou prišiel vyšetrovateľ z úradu boja proti organizovanej kriminalite s tým, že nemám vôbec komunikovať s obranným spravodajstvom lebo im nejde o vyšetrenie prípadu, ale o zháňanie informácii ktoré by mohli v budúcnosti zneužiť pre svoj vlastný prospech. Moja kariéra v armáde skončila pre to, že som si dovolil slušne kritizovať ministra. Tu si môžete prečítať ako to bolo: https://plus7dni.pluska.sk/domov/profesionalneho-vojaka-vyrazili-armady-komentar-facebooku?itm_site=plus7&itm_template=gallery&itm_area=domov&itm_modul=spat-na-clanok
Snažil som sa brániť na súdoch, ale bohužiaľ počas súčasných vládnych garnitúr som nemal šancu. Môj právnik mi vravieval, že za svoju 40-ročnú kariéru nič podobné na súdoch nezažil. Bolo to pre mňa veľmi zlé obdobie. Nevedel som sa domôcť spravodlivosti a na vlastnej koži som si prežil čo dokáže bezcharakterný, skorumpovaný politik spraviť len pre to, že sa niekto dotkol jeho ega. Po čase som sa s tým musel vyrovnať a začal som svoju kariéru v civile. A po pár rokoch som na seba hrdý, že sa mi podarilo dosiahnuť svoje kariérne ciele a nestratil som sa. Za čo ďakujem svojim rodičom, sestrám, ujovi a tete ktorí stáli pri mne keď mi bolo najhoršie.
Moja politická kariéra začala pred tromi rokmi, keď ma Richard Sulík oslovil, či by som nechcel pomôcť v regiónoch a ujať sa okresu Nové Mesto nad Váhom. Tak som sa z nenazdajky dostal do politiky. Nikdy som sa nebál poukazovať na nedostatky, dávať riešenia a pomáhať ich uskutočňovať. Táto príležitosť mi otvorila nový celkom zaujímavý svet, dala možnosť reálne pomáhať Slovensku a robiť ho pre nás lepším. Preto som „SaS späť“ a chcem pomôcť nie len vojakom, ale všetkým.
